A pekne do toho! Čím horšie, tým lepšie!

(keby to nebolo hrozné...) bol by to fejtón Miestnosť sa zaplnila. Niekto otvoril okno, lebo ešte ani nezačali a už tam bolo dusno. Nad všetkými napokon prevládol hlas riaditeľky: „Tak si posadajte, začneme. Zvolali ste schôdzu a keďže je jej predmet závažný, považovala som si za povinnosť vám vyhovieť. Nuž kto sa ujme slova.“ Po pragmatickom riaditeľkynom úvode sa bez meškania horlivo ujala slova pani Jaromíra Hviezdová: „Súdruhovia, žiada sa mi pozdraviť sa súdružským pozdravom! Tak sme späť! Sme späť! Podarilo sa to! Sme späť! Nech teda žije gudrun ideológia!“

Ostatní sa cítili trochu zmätení. Napokon po akom takom povinnom zdráhaní, dotlačení šťuchajúcimi kolegyňami, sa ujal slova telocvikár Ivan Jánoška. Zobral vytlačený papier a čítal:

„Vy všetci viete, že nám záleží na rozvoji školstva, teda myslím našu školu. V tom, čo sa aktuálne deje, vidíme neuveriteľnú možnosť, aby sme naozaj pokročili v ústrety novým časom.“

Týmito slovami posmelená sa ozvala matematikárka Pospíšilová:

„Naozaj, veď viete... Pamätáte sa! Roky tu bojujem, aby matematika dominovala, aby som mala dostatok hodín! A vy vždy odporujete, ale o tu tu teraz nejde. Ako už len... Nie, inak... Počúvajte... Jednoducho... Dobre... Počúvajte... Ja sa vzdávam... Vzdávam sa... Vzdávam sa časti svojich hodín v prospech nového budovania lepšej slovenskej a euróspkej špoločnosti. Dávam na oltár vlasti svoje hodiny. Nech sa v ich čase učí sexuálna výchova!“

V miestnosti to zašumelo, časť ľudí sa temer jednomyseľne domnievala, že je čas na burácajúci potlesk. Všetci napokon upreli zrak na svoju vedúcu pracovníčku. To sa však už zasa hlásil telocvikár Jánoška:

„My máme jasný plán. A ja by som pri tejto príležitosti chcel navrhnúť, aby sme naozaj vykročili v ústrety týmto novým časom. Pokrok! Veď buďme trochu pokrokoví! A preto navrhujeme, aby všetky mladšie kolegyne na protest voči tým rodinným spiknutiam a referendám, aby ako zástava našej nežnej revolúcie, chodili počas celého procesu odovzdávania vedomostí, chodili nahé! A tiež chcem vedieť, ako budú prakticky prebiehať výučby masturbácie a či sa tam môžeme zúčastniť aj my, starší. Veď aj nám nezaškodí čo to zopakovať.“

V miestnosti to už začalo burácať. Až taký zvrat sa ani v najohnivejších hlavách neočakával. Prvé zareagovali dotknuté:

„Pani riaditeľka, o tomto teda nebola žiadna reč! My sme za pokrok. Viete, ako sme horlivo bojovali proti hrozitánskemu referendu. Ale toto by nešlo. Toto si Jánoška vymyslel sám. Nech si to robí, to by nešlo. Inak naozaj! Rátajte s nami. Aj časti platu sa vzdáme... Už zakladáme fond... viete...  Rovnako sme hovorili s pani matematikárkou, že prestaneme požadovať slušné lavice, či opravy záchodov, alebo výmenu okien, či odstránenie pliesní... Nie! Už zatíchnu naše hlasy! Nech sa len všetko použije na zavedenie toľko nami očakávanej sexuálnej výchovy!“

„Nech žije hungar ideológia! Mier svetu a zašlime pozdrav aj Berlínskym súdruhom! Nech žije hungar ideológia!", zahlaholila Jaromíra Hviezdová.

„Takto, jako, vy mňa neznáte... alebo teda ja sú tu školníkem... Mám své roky, jako tady viete...“, akosi obšírne sa zahryzol školník Honza Baňatej, „Pany učitelko, jako ja vám takto chcem ríci... poslušte sem... jak vás vlast volá... jak vám zverené dedičství národné v detí podobie žádá... nuž tedy čo sa ondíte a okolkujete! Jaký je to potom pokrok a nasadanie za vec!“, zaburácal nakoniec. Telocvikár sa vďačne na neho usmial. Dohodnutým znamením mu naznačil, že dnes sa na pivo pôjde. Tvorili tajnú dvojčlennú organizáciu. Keďže v modernej spoločnosti sa prísne dbá na rovnosť mužov a žien, v celej škole boli jedinými mužmi... Slova sa už chystala ujať vedúca pracoviska, keď ju zasa predbehla Hviezdová:

„Ja vám poviem takto, súdruhovia. Čo sa týka rande ideológie..., prepáčte, hanbe ideológie... Veď neľakajme sa... Súdruhovia z Bratislavy nám iste pošľú presný popis sexuálnych polôh, ponuku pomôcok, či komisárov, ktorí sami nám ukážu svetlejší zajtrajšok! Ja už napríklad vyrábam transparenty  s kosákom a inými znameniami – no viete, tie druhotné znaky – na privítanie!“

            „Ja mám inú otázku.“, konečne sa prebojovala zemepisárka a nemčinárka Štupňágová Efergerová, „Prečo my nezačneme sami?! Či sme odrazu tento rok spolu nepochopili, že toto chýba naším deťom? Ako sme mohli tak dlho zakrývať zrak!“, tentoraz to už prítomní nevydržali a búrlivo tlieskali, „Veď myslime na tie deti! Dajme im, čo sme nevedeli, že im tak chýba k rozvoju. Takto sa zapíšme do dejín pedagogiky, i tohoto národa. Ja som netušila, že predčasné informovanie o sexe, kondómoch, interupciách, znásilneniach a hlavne, a hlavne masturbácii a to navzájom štvorročné deti potrebujú! Ja tu verejne takto vyslovujem, sama sebe vyslovujem pokarhanie a žiadam si prísny trest.“

            „Ale šak prestaňte, pani učitelko! Mozeg vám odumrel?! Omodrel?“, prerušil ju už rovnako ako ostatní plačúci dojatím školník Baňatej, „Nebudeme tu revati jak dajakí grázli... Nikdo z nás neviedel, že takhle se vieci mají... Taky mne to bolí! A jak mne bolí, že mi maminka, ať je jí lehká zem, nikdy nežekla, že tohoto sem mnel svím detem dát! Tedy také mne odsuďte, také mne musíte! Tady sem! Rviete!“, kričal školník a vážne si poškodil košeľu, ako ju vehementne kmásal na kusy...

pokračovanie....

+