Zvykli sme si na vojnu.

Keď 24. februára Rusko zaútočilo bezprávnom na Ukrajinu, zmenilo sa naše vnímanie sveta, či sme chceli alebo nechceli. A potom sme na to akosi zabudli.

Tí normálnejší útok odsúdili, tí, čo popierali covid, uverili špeciálnej operácii a tí, ktorí majú na starosti trolling na sociálnych sieťach, museli zmeniť obor a zo dňa na deň sa museli zmieriť s väčším množstvom práce.

Spomeniete si ešte na ten začiatok? Sledovali sme správy, chodili sme pomáhať na hranice, smútili nad každým jedným mŕtvym, znenávideli z duše Putina. A dnes nám to všetko príde, ako keby to všetko bolo vlastne v poriadku a nedialo sa nič. Len pred nedávnom ubehlo 100 dní od začiatku vojny, ktorá sa odohráva len kúsok za našimi hranicami a z nás sa stali cynici, ktorí sú buď na strane Ruska alebo na strane tej našej vlajočky, ktorá jediná nám pripomína realitu dnešných dní.

My sme ale nezabudli úplne, my sme iba využili naše obranné mechanizmy, ktoré nám pomáhajú chrániť si našu identitu. Za všetky tu spomeniem dva, ktoré sa na dnešnú situáciu hodia asi najviac.

Vytesnenie je náš najdôležitejší obranný mechanizmus. Nepríjemné pocity a myšlienky sa postupne presunú z vedomia do podvedomia, aby sme sa prestali jednoducho trápiť. Je to veľmi prirodzená reakcia našej mysle, ako sa uchrániť pre zlými pocitmi a náladami, ktoré tieto pocity môžu spôsobiť. Strach z obávanej vojny je negatívna emócia, nikto nechce celé dni žiť v strachu. Strach klame a my mu veríme, preto ten negatívny jav jednoducho vytesníme a radšej naň ako keby zabudneme.

Druhým obranným mechanizmom je popieranie. Je to taká veľmi jednoduchá obrana, keď nechceme vnímať tú frustrujúcu realitu. Keď nechceme totiž niečo vidieť, môžeme zavrieť ešte oči. Pokiaľ sa naša myseľ nedokáže vyrovnať s ohrozujúcou situáciou, začne ju negovať a tým sa zmierni naša úzkosť. Je ťažké si predstaviť, čím si asi teraz prechádzajú ľudia na Ukrajine, v podstate si to ani nevieme predstaviť. Veď je predsa oveľa ľahšie žiť s vedomím, že sa tam nedeje vôbec nič.

Obrannými mechanizmami si chránime našu dušu, problémom je, že realitu to nezmení, nech by sme akokoľvek chceli.

Chránime samých seba vrodenými obrannými mechanizmami aj konšpiračnými teóriami, aby sme sa nezbláznili. Nechceme sa denne pozerať na utrpenie a žiaľ iných. Stále chceme žiť náš všedný život až tak veľmi, že sme zabudli na smrť. Možno na tom nie je nič zlé a možno sme prestali byť iba na chvíľu ľuďmi, aby sme si paradoxne tú ľudskosť uchránili. Pripomínať si to zlo denne nie je riešenie, riešenie je občas si pripomenúť aké je to, byť človekom, ktorý vie, že tu možno na tejto planéte nie je sám a že to zlo, je veľmi blízko. To zlo totiž vyhrá, keď naň zabudneme.