„Strach klame a ty mu veríš.“ ( Friedrich Nietzsche ). Strach je primitívna ľudská emócia, ktorá nás upozorňuje na prítomne nebezpečenstvo.
I keď sa strach považuje prevažne za emóciu negatívnu, hrá dôležitú úlohu pri zaisťovaní bezpečia, pretože nás mobilizuje, k tomu aby sme sa s hroziacim nebezpečenstvom vysporiadali. A navyše, čím viac sa bojíme, tým sme opatrnejší. Na rozdiel od úzkosti je strach reakcia na poznané nebezpečenstvo a ohrozenie, ale veľmi často sú tieto dva faktory vzájomne prepojené. Strach prechádza v úzkosť a naopak.
Média a Manipulácia
Tradičné spravodajské média v posledných mesiacoch fungovali, ako sa ľudovo povie, na plne obrátky. Zo stúdie Digital News Report (2018), ktorú pripravuje Reuters Institut na Oxfordskej Univerzite vyplýva –
- 44% ľudí verí správam, na Slovensku je to 34%, v Česku 31%
- Až 54% ľudí znepokojuje chaos v tom, čo je pravda a čo je nezmysel, najviac je to v Brazílii (85%) a Portugalsku (71%). Najmenšie znepokojenie pociťujú obyvatelia Slovenska (36%) a Holandska (30%)
Aký je teda najväčší problém médií? Je to bigotnosť. Na jednu stranu, bolo by ideálne, keby všetky média boli objektívne a nestranné, na stranu druhú, ľudia sa veľmi ochotne nechajú ovládať a tým sa vlastne imaginárne zbavujú svojej zodpovednosti. V roku 2002 vytvoril francúzsky spisovateľ Sylvian Tymsit zoznam 10 stratégii ako média manipulujú s populáciou. Účelom týchto stratégii podľa Tymsita je vytvoriť poslušného jedinca. Naviac tvrdí, že ich média používajú k podpore kapitalizmu, nerovnosti a neokapitalizmu. Jednou zo stratégii je prezentácia nepopulárnych rozhodnutí ako nevyhnutých, pre lepšiu budúcnosť alebo pre naše dobro. Verejnosť tak postupom času uverí, že ich obete prispejú k zlepšeniu situácie. Občania si zvyknú na nižšiu kvalitu života a začnú stav vnímať ako normálny.
Emotívne ladená správa na nás zapôsobí s oveľa väčšiu intenzitou ako sprava objektívna. To média veľmi dobre vedia. A my všetci vieme aký silný dokáže byt strach. Na to aby sme niekoho mohli ovládať, musíme ho poznať. A naši oligarchoviac nás poznajú veľmi dobre.
V médiách od nepamäti prevažujú negatívne správy nad pozitívnymi, čo v ľuďoch prirodzene môže vyvolať strach ( úzkosť ) a akonáhle sa aktivuje pocit strachu, pozitívne správy sa jednoducho z našej mysle odfiltrujú.
Fake News
Veľmi účinným spôsobom ako v nás vyvolať strach je sírenie tzv. Fake News. Koncept „falošných sprav“ nie je ale nič nové. Jedna sa o informáciu, ktorá nie je pravdivá alebo je len čiastočne pravdivá, napríklad vo forme náhodnej dezinformácie alebo úmyselnej dezinformácie. Každý človek prirodzene uprednostňuje informácie, ktoré sa stotožňujú s jeho presvedčením a tým ľahšie podľahneme falošným správam, pokiaľ súhlasia s tým čo si myslíme.
Žijeme v dobe internetu a sme doslova zahltení informáciami. Na to, aby sme zistili, či je článok pravdivý, musíme článok zhodnotiť. Toto zhodnotenie zahrnuje hlbšie ponorenie do článku, posúdenie zdrojov a hľadanie dôkazov. Na čo v nadbytku informácii ma dnes čas asi málo kto. Pokiaľ vás nezaujíma napríklad politická situácia v Mongolsku, nad vyhodnotením napísaných informácií nestrávite veľa času a úsilia a tým pádom oveľa ľahšie podľahnete falošným správam.
Len preto, že väčšina ľudí niečomu verí, automaticky nezmámená, že to niečo je pravda. Každý má svoju pravdu a jedine objektivita a kritické myslenie nám pomôžu oddeliť skutočnosť od nezmyslu.
Podľa neurovedy nás strach zabíja
Bojíme sa chorôb, bojíme sa budúcnosti, bojíme sa strachu samotného. Ale tento typ strachu pre nás nie je dobrý a podľa neurovedy nás zabíja.
Strach je reťazová reakcia v našom mozgu, začína desivým stimulom a končí tým, že sa naše telo pripravuje na útek pred nebezpečenstvom. Zrýchli sa nám tep, dych, stuhnú nám svaly a vy ste zrazu pripravení urobiť všetko čo potrebujete, len aby ste ostali v bezpečí.
Táto celá reakcia prebieha v piatich rôznych častiach nášho mozgu. Reakcia začína v časti mozgu, ktorá sa nazýva thalamus, ktorý prijíma naše zmyslové signáli a následne ich spracuje. Pokiaľ thalamus zhodnotí nebezpečenstvo ako racionálne ( život ohrozujúce ), signál putuje do amygdaly, ktorá u nás vyvolá emocionálnu reakciu. Amygdala sa pomocou neurónových sietí spojí s hypotalamom, ktorý aktivuje naše nadobličky a dôjde k vyplaveniu adrenalínu do nášho organizmu. Pokiaľ amygdala nezhodnotí nebezpečenstvo ako život ohrozujúce, ale ako „len“ desivé, signál sa rozšíri do prefrontalnej kôry a následne do hypocampu. Hypocampus je naše pamäťové mozgové centrum a má schopnosť porovnať momentálnu hrozbu s hrozbami minulými.
Podľa štúdie University of Minnesota sú však tieto mozgové procesy užitočne aj škodlivé zároveň. Akonáhle sa totiž vytvorí nová neurónová drahá strachu, nás mozog automaticky zavrhne všetky racionálne mozgové dráhy, reaguje len na signáli z amygdaly a v tomto hyperaktívnom stave si zapamätá všetky naše zmyslové podnety ( obraz, zvuk pach a pod. ). Tieto podnety sa uložia do našej dlhodobej pamäte a ak sa v budúcnosti stretneme s podobnou hrozbou, budeme reagovať vždy rovnako emotívne. Čo je veľmi zlá správa napríklad pre ľudí trpiacich post traumatickou stresovou poruchou.
Neustále vystavovanie sa strachu má náš organizmus dlhodobo skôr negatívne účinky. Oslabuje našu dlhodobú pamäť, skresľuje vnímanie reality, spôsobuje chronické depresie, únavu ako aj predčasné starnutie.
Emócie sú veľmi chaotický a komplikovaný jav, nielen pre zamilovaných ale aj pre vedcov. A je iba na nás, či nás budú ovládať alebo my začneme ovládať emócie.
