Komentár autora: Zdravotníci, sme s vami

Pamätáte si ešte obdobie, keď sa zdravotníkom tlieskalo za ich prácu na balkónoch? Tak presne týmto istým ľudom sa dnes vyhrážajú smrťou. 

Spomínam si ešte na minulý rok, keď sa zdravotníkom tlieskalo, cudzí ľudia ich chodili navštevovať do nemocníc a nosili im jedlo a rúška, ktoré v nemocniciach samozrejme chýbali ako poďakovanie. A čo sa deje dnes? Nevzdelaní a pomýlení ľudia chodia pred domy lekárov kričať svoje bludy, nadávajú im a neštítia sa im vyhrážať smrťou pred ich vlastnými deťmi. Vytvorila sa nám tu skupinka ľudí, ktorá žije v paralelnom vesmíre plnom bludov a konšpirácii. Títo ľudia majú len strach a zo strachu vzniká agresivita a frustrácia. Ale strach máme občas predsa všetci.

Len pred nedávnom som čítala rozhovor s primárom Jánom Michlíkom, ktorý pracuje v Univerzitnej nemocnici L. Pasteura v Košiciach. Cíti sa znechutený a demotivovaný, empatiu a ľútosť už pomaly stráca. Bolo to veľmi smutné čítanie a po prečítaní rozhovoru som sa cítila smutne aj ja. Bolo mi ľúto, kam až sme sa to dopracovali, keď lekári už strácajú ľútosť.

Ako keby ľudia zabudli na to najdôležitejšie, že ľudia sú aj lekári. Majú svoje pocity, majú svedomie, môžu byt unavení aj nahnevaní. Sú to len ľudia, ako všetci ostatní, sami so svojimi myšlienkami. Lekári sú sklamaní, že stále sa nájdu rôzni popierači, aj keď im denne zomierajú pacienti. Lekári sú nahnevaní, že zrazu sa ich konšpirační kolegovia začali vyjadrovať k niečomu, k čomu tú odbornosť jednoducho nemajú. Lekári nikdy nezažijú lepší pocit, ako keď prepustia vďačného pacienta, ktorého si odvedie domov šťastná rodina. Sú frustrovaní a otupení a jediné na čo myslia, je ich pacient a voľný deň. Po 48 hodinovej službe už na nič iné myslieť nedokážete.  Áno, toto všetko môžu cítiť a stále je to v poriadku. Vybrali si toto povolanie, len aby ľudom pomáhali, nech už to znie hocijako pateticky. A pracovať v podmienkach v slovenských nemocniciach nie je zrovna váš „dream job“. V slovenských nemocniciach ak vás nepríde navštíviť rodina, prídu vás navštíviť potkani a ako bonus večera dostanete besnotu. Smutné, ale pravdivé.

A keď sa niekto cíti zle, chceme predsa tomu druhému pomôcť a podporiť ho. Prečo momentálne nikto zdravotníkov nepodporí, nechápem. Nemocnice sú na pokraji zúfalstva a my ostatní môžeme len ďakovať bohu, že nie sme niekde v poradovníku na operáciu. Ale blázni stále budú naďalej presviedčať ostatných o svojej bludnej pravde. Bill Gates, Luciferáza, genocída, totalita, čipy, kontrola obyvateľstva a tak stále dokola. Už to milí blázni poznáme naspamäť, možno by to už aj stačilo. Možno by sme už konečne mali prestať zvaľovať vinu na obetavých zdravotníkov a politikov. Pretože za to, čo sa momentálne deje, za to môžeme len my sami. Stačí si to len priznať a priznať si pravdu, to občas trochu bolí. Ľudia sami postupne začali doslova kašlať na všetky opatrenia, pretože netreba, žiadny covid predsa neexistuje a v nemocniciach sú iba herci. A táto neohľaduplnosť sa tak veselo šíri ďalej a ďalej. Výsledok nášho chovania vidíme pravé teraz v nemocniciach. A čo keď už nikdy nič nebude také ako pred tým? Čo keď budeme musieť byť ohľaduplní k druhej živej bytosti do konca nášho života? To by bola ale obrovská katastrofa, že?

Dokážem pochopiť vyčerpanosť ľudí z tých nekonečných čísel, z mediálnej masáže, ktorú dostávame každý deň, dokážem pochopiť strach, ktorý nás všetkých pomaly zožiera zvnútra. Blázni sa boja všetkého a my ostatní sa bojíme bláznov. Vznikol taký začarovaný covidový kruh. Ako z neho von, úprimne neviem. Na to aby sme bojovali proti hlúposti sa totiž musíme obrniť veľmi veľkou trpezlivosťou, lebo ľudská hlúposť je nekonečná.

Želám všetkým zdravotníkom veľa síl. Želám vám, aby v sebe ešte tú silu našli a nestratili nádej v ľudské dobro. Ako od nepamäti existuje zlo a nenávisť, tak existuje aj láska a vďačnosť. Záleží, ktorým smerom sa vydáme my ostatní. Zdravotníci si svoju cestu vybrali už dávno.