Keď som sa mojich kamarátov opýtala, prečo majú Facebook, väčšina z nich mi odpovedala, že na komunikáciu s okolím. Lenže ono to nie je tak celkom pravda. Vaša „Timeline“ sa predsa skladá z komentárov, lajkov, fotiek, udalostí.
Ale aj z vašich lajkov, pozretí, fotiek a komentárov.
Naozaj používame Facebook väčšinou iba na komunikáciu? Prečo máme potrebu zverejňovať o sebe tie najsúkromnejšie informácie, vyjadrovať svoj názor na udalosti, ktoré sa nás v podstate vôbec netykajú, odsúhlasovať veci, ktoré sa nám páčia a pozerať na profily ľudí, ktorých sme 5 rokov nevideli?
Ale začnime úplne od začiatku.
Mark Elliot Zuckerberg - bývalý študent Harvardu, podnikateľ, spoluzakladateľ, prezident a výkonný riaditeľ Facebooku. Podľa časopisu Forbes (2018) 5. najbohatší človek na svete, sa podieľal na vytvorení niečoho, čo spôsobilo doslova celosvetové šialenstvo. Pretože, keď sa veľmi nudíte na vysokej škole, vznikne veľa zaujímavých vecí. Všetko to začalo v roku 2003, keď ako študent druhého ročníka, vytvoril online software „Facemash“, ktorí umožňoval hodnotiť spolužiakov Harvardovej Univerzity podľa vzhľadu na fotografii. Aké prekvapujúce . Ako sa ku všetkým tým fotkám dostal? Veľmi zjednodušene povedané, využil svoje počítačové schopnosti, hackol bezpečnostné siete Harvardu , skopíroval tzv. ID fotky svojich spolužiakov a zaplnil nimi svoju stránku. Čo sa Univerzite samozrejme veľmi nepáčilo a Mark bol obvinený z porušenia bezpečnosti, porušenia autorských práv, porušenia súkromných údajov jednotlivcov a na pol roka podmienečne prepustený z univerzity. Ale on sa nevzdal. Prvý „TheFacebook“ vytvoril Mark Zuckenberg, a jeho spolužiaci Eduardo Saverin, Andrew McCollum, Dustin Moskovitz and Chris Hughes. Bol spustený 4.februara 2004 a to exkluzívne iba pre študentov Univerzity.
Trochu štatistiky.
Už na konci roku 2004 mal Facebook cez 1 milión užívateľov. Popularita stránky veľmi rýchlo stúpala, postupne sa rozšírila aj na iné Univerzity a Vysoké školy a na konci roku 2005 už obsahovala neuveriteľných 5,5 milióna aktívnych užívateľov. Ta „pravá“ sociálna sieť, ktorú dnes poznáme aj my, vznikla 26. septembra 2006 a mohol sa na ňu prihlásiť každý , kto bol starší ako 13 rokov a mal platnú e-mailovu adresu. Momentálne ma facebook 2,1 miliardy užívateľov, denne sa prihlási na svoje konto 1,4 miliardy ľudí a priemerný užívateľ si denne otvorí svoju aplikáciu na smartphone asi 14x. Na porovnanie, priemerný fajčiar si denne zapáli asi 15 cigariet. Ale o tom pozdejšie. Aktívny užívateľ strávi na facebooku cca 40 min. denne, koli vymazaniu z priateľov bolo niekoľko ľudí zavraždených a v Čine je facebook blokovaný od roku 2009, rovnako ako Twitter a New York Times. Napriek tomu ho v tejto ázijskej krajine denne využíva 95 miliónov ľudí. A nedivím sa im. Mimochodom, prvou tvarou na tejto soc. sieti bol Al Pacino a najpopulárnejšou osobnosťou na facebooku je Cristiano Ronaldo.
Všetko je v hlave.
Nepotrebujete psychiatra, aby vám povedal, že svet sa Facebookom zbláznil.
Výskumní pracovnici objavili určité trendy, akým spôsobom vykonávame svoje akcie na facebooku, tzn. čo zdieľame, čo lajkujeme a postujeme. A hlavne prečo, to všetko robíme.
Existuje silné spojenie medzi facebookom a centrom odmeny v mozgu nazývaného Nucleus Accumbens , ktoré je súčasťou bazálnych ganglií koncového mozgu. Je tvorený zhlukom neurónov v rámci striata a hra dôležitú funkciu v mechanizme odmeny, potešenia, smiechu, závislosti, agresie, strachu a tiež placebo efektu. Keď robíme čokoľvek, čo je považované za prijemné, aktivujú sa dopamínové neuróny v oblasti mozgu nazývanej ventrálna tegmentálna oblasť. Akonáhle dôjde k aktivovaniu, zvýši sa hladina dopamínu v nucleus accumbens a to v nás vyvolá príjemné pocity. Nedostatok dopamínu vedie k pocitom opačným.
Aký prijemný pocit nám facebook dáva ? Napríklad, niekto vám da lajk, napíše zpravu alebo si bude prezerať vaše fotky. V tom momente sa vám okamžite zvýši hladina dopamínu. Taká spätná väzba, vás prinúti zverejňovať viac obsahu, za to dostanete ďalšie lajky a komentáre. Je to slučka sociálnej spätnej väzby.
Ďalšia zaujímavá štúdia zistila fyziologickú reakciu ako je dilatácia zreničiek pri pohľade na facebookový účet.
Najjednoduchší spôsob, ako zistiť, čo v nás sociálne siete vyvolávajú, je prestať ich používať. Už českí lekári zaznamenali takýto typ „závislosti“. Intenzívne užívanie sociálnych sietí nielenže, znižuje počet reálnych priateľstiev ale aj sociálne kompetencie. To má za následok väčší stres a narastajúcu stratu sebavedomia. Skôr ako o závislosti však môžeme hovoriť o poruche chovania, ktoré ma súvis impulzívnosťou a menšou sebakontrolou. Kde ale začína závislosť? Vtedy, keď užívanie sociálnych sieti už vážnejšie zasahuje do bežného života. Človek prichádza o záujmy, doležíte vzťahy a niekedy aj o prácu. K virtuálnemu svetu sa upínajú ľudia, ktorí sú zvýšene úzkostní, majú problémy s komunikáciou alebo vo vzťahoch. Tito ľudia sa uchyľujú do sveta sociálnych sietí , lebo nie sú spokojní so svojim vlastným „reálnym“ životom. Zahraničné testy uvádzajú ako rizikové symptómy, keď človek kontroluje svoj profil viac ako 20x denne a ma sebevražedné myšlienky, pokiaľ nikto nekomentuje jeho príspevky behom 12 hodín. Alkohol vám neublíži, pokiaľ to s ním nepreženiete, gambling je zábava, pokiaľ mu nepodľahnete. A presne rovnako je to aj so sociálnymi sieťami.
Komenty a lajky.
Jednou z vecí, ktorú si možno neuvedomujeme je, že používame funkciu „lajk“ na potvrdenie určitých svojich osobnostných charakteristík. Podľa štúdie z roku 2005, ktorá skúmala viac ako tisíc užívateľov tejto sociálnej siete, môže to, čo vám „páči“ o vás vykresliť lepší obraz, než aký môžu o vás povedať vaši najbližší priatelia a rodina. Veľmi užitočné pre marketing, zároveň veľmi desivé na prípadné ovplyvňovanie a manipuláciu. Občas samozrejme lajkujeme príspevky, len aby sme ukázali našu solidaritu s priateľmi a ich spôsobom myslenia. Jedna sa to tzv. virtuálnu empatiu, ktorá má potom dôsledky aj v reálnom svete.
Kedy niečo komentujeme? No predsa vtedy, keď máme čo povedať. Občas na všetko a všetkých. Moira Burke vo svojom experimente zistila, že napísane správy sú pre náš mozog oveľa viac uspokojujúcejšie ako len komunikácia jedným kliknutím. Jedna sa o zloženú komunikáciu. Ľudia, ktorí dostali písanú správu ako odpoveď na svoj komentár následne pociťovali menší pocit osamelosti, zatiaľ čo u ľudí, ktorí dostali ako odpoveď jeden klik (lajk) sa ich subjektívny pocit osamelosti nezmenil.
„Som veľmi rad, že som ťa dnes mohol stretnúť, cely deň som ťa stalkoval“.
Asi každý z nás si niekedy prezeral profil a fotky svojich bývalých partnerov, budúcich partnerov alebo jednoducho len človeka, ktorý sa nám páči. Stalking je momentálne veľmi populárny pojem v digitálnom svete, ktorý však tak trochu odvádza pozornosť od skutočného významu tohto slova. Samotné prezeranie fotiek vášho bývalého partnera však nebezpečné nie je, pretože on nevie, že to robíte a tým pádom ho nijak neohrozujete. Veľmi nadnesene by sa dalo povedať, že sa jedná o určitý typ masochizmu, čo je ale v čase po rozchode prirodzené chovanie. Jedná sa totiž o bežný typ tzv. tichej interakcie. Pretože, keď existuje príležitosť, môžeme sa pozrieť. Výskumy ale dokazujú, že ľudia, ktorí si len profily prezerajú a sami nič neuverejňujú trpia častejšími depresiami a poklesom duševného blahobytu. Neustále prezeranie činností bývalého partnera na facebooku, však môže jednotlivca viest aby ho porovnával so súčasným partnerom, čo na vzťah z dlhodobého hľadiska môže pôsobiť patologicky. Psychologička Tara Marshall z Brunelskej Univerzity vo svojom výskume odhalila, že ľudia, ktorí sú dlhodobo posadnutí online sledovaním bývalého partnera, sú ako keby uviaznutí v koľaji a tým pádom neschopný pohnúť sa vo svojom živote ďalej. Keď ale závislosť dosiahne extrému, jedinec je už uviaznutý vo svojej obsedantnej túžbe. Takýto človek začne mat problémy s koncentráciou, trpí depresívnou náladou a stráca záujem o svoje koníčky a bežné aktivity.
Na Facebooku sme skoro všetci a väčšina z nás si svoj účet zachová, aj napriek negatívnym vplyvom tejto sociálnej siete. Ale nikdy nezabudnite na to, že Facebook je len virtuálny svet, kde sme všetci priateľmi, ale zároveň, kde sme každý sám.
