Grécka kríza z pohľadu nemeckej politiky a občanov Nemecka

Napätá situácia v Grécku robí veľké problémy a starosti nielen nemeckej vláde a nemeckým politikom, ale aj nemeckému obyvateľstvu. Nemci, ktorí majú už tradične mimoriadne veľký zmysel pre analyzovanie situácií každého druhu ...

...(stačí si preštudovať popredných nemeckých filozofov a psychológov a človek si to rýchlo uvedomí), sa kríze v Grécku venujú tak intenzívne, ako sotva iná krajina EÚ. Samozrejme aj preto sa pokladajú za najkompetentnejších niečo v tomto smere poriešiť. Nemecko a Francúzsko sú spoločne krajinami, ktoré prejavujú voči Grékom najviac ohľaduplosti a porozumenia pre ich ťažkú situáciu.

Nemecké vládne koaličné strany SPD a CDU-CSU ale majú na Grécko a jeho krízu nejednotný pohľad. Predovšetkým konzervatívne krídlo CDU-CSU, ktoré reprezentuje šéf CSU – Horst Seehofer a jeho pravá ruka, bavorský minster financií Markus Söder by Grécko najradšej takmer doslova „vygumovali“  nielen z eurozóny, ale aj z EÚ. Podobný názor má aj spolkový minister financií a šedá eminencia CDU, Wolfgang Schäuble. Jeho pozícia mu ale nedovolí to tak otvorene a agresívne prejavovať. Kvôli svojmu tvrdému „antigréckmu“ kurzu mal však už diferencie aj s kancelárkou Merkelovou a nepriamo jej „hrozil“, že ako minister môže odstúpiť.

V zásade je možné povedať, že čím je v Nemecku niekto viac „vľavo“ – platí to pre politikov i pre bežných ľudí – tým viac porozumenia pre Grékov prejavuje a naopak, tým menej, čím viac je „vpravo“.

Za ľavicových politikov tu uvediem názor na Grécko, tak ako ho v nemeckých médiách i v Bundestagu hlása renomovaná politička a známa intelektuálka Sahra Wagenknechtová. Je ostrou kritičkou toho, ako sa EÚ a špeciálne Nemecko správali voči Aténam nielen po prepuknutí krízy, ale už roky predtým.

Wagenknechtová: „Je barbarstvom nanútiť Grécku zvýšenie daní na potraviny v situácii, keď tam už tisícky detí doslova hladujú. Je to absolutný nezmysel, lebo ak by sa daň z obratu zvýšila hoci aj na 50 percent, aj tak budú dlhy Grékov nesplatiteľné. Namiesto trestania gréckeho obyvateľstva  vysokými cenami za potraviny by mala nemecká vláda konečne akceptovať odpustenie časti gréckeho dlhu. Kancelárka zrejme nemá v tomto smere dostatok empatie. S trojzáprahom Merkelová, Schäuble a Sigmar Gabriel (šéf SPD a vicekancelár) nemá Európa žiadnu perspektívu. Znova majú byť zbytočne vyhodené miliardy daňových platičov krajín EÚ na pokračovanie stroskotanej a absurdnej politiky Bruselu a Berlína týkajúcej sa gréckej krízy. Nové pomocné finančné balíky pre Atény slúžia len na splácanie starých dlhov dlhmi novými a podpore gréckych baniek. Nepomáhajú ale efektívne ani chudobným v Grécku a ani gréckej ekonomike. To celé je len novým aktom nezodpovedaného odďalovania konkurzu. Schäuble a Gabriel chcú a presadzujú nemeckú Európu, lebo odmietajú európske Nemecko.“

Ku kritickej mienke Sahry Wagenknechtovej o politike Berlína voči Grécku sa prikláňajú aj viacerí politici SPD a prevažná časť politikov opozičnej strany Zelených. Spomeniem tu len jedného – predsedu strany Zelených, Cema Özdemira.

Mimochodom, v mnohom by sa s postojom Sahry v otázke Grécka zhodol aj slovenský politik Richard Sulík, napriek tomu, že má k jej ľavicovej politike veľmi ďaleko. To však, čo povedal pred nejakým časom v televíznej diskusii v nemeckej ZDF, kde bol o.i. prítomný aj Martin Schulz, to by z úst Sahry nikdy nevyšlo. Zo Sulíka doslova vybuchlo, že mu Gréci idú toálne na nervy. Jej v tomto prípade ide na nervy len Brusel a Merkelová. Je zásadnou odporkyňou nemeckej dominancie v EÚ. Podľa nej je výpredajom demokracie, ak všetko v Európe určuje a prikazuje len Nemecko a jeho neoliberálna politika a zhoršuje to aj dobré vzťahy s Parížom, ktoré dlhodobo budovali kancelári Willy Brandt a Helmut Schmidt (obaja SPD), spolu i s Rímom.

Nemeckú dominanciu, ktorú podporujú konzervatívne kruhy nemeckej spoločnosti a nemecká pravica, uviedol na politickú scénu západnej Európy niekdajší autokraticky vládnuci kancelár Helmut Kohl (ktorý bol kancelárom v Nemecku nepretržite16 rokov) a Merkelová ju len ďalej upevňovala.

Nemci majú jedno slovo, na ktoré v slovenčine nepoznám nijaký adekvátny výraz: Hilfsbereitschaft. Je to ochota pomôcť cudzím ľuďom, a to len tak, úplne nezištne a s radosťou a nič za to nečakať. Nepoznám v Európe národ, ktorého príslušníci by túto vznešenú myšlienku napĺňali tak intenzívne a v takom počte, ako to robia Nemci. A preto aj ochota pomôcť Grékom je oveľa väčšia, ako som to mohol zistiť počas mojich nedávnych pracovných pobytov napríklad vo Francúzsku či Taliansku.

Môj spolupracovník Ramirez navštívil pred niekoľkými dňami Nemecko-Grécky spolok v Stuttgarte, kde robil rozhovory s Grékmi a Nemcami za účelom reportáže o Grécku pre argentínske médiá. Argentína bola svojho času v ešte beznádejnejšej ekonomickej kríze ako Grécko a ľudia, najmä v Buenos Aires, sa o to veľmi zaujímajú. Rozprával sa tam s jedným Grékom, ktorý má nemecké občianstvo a práve sa vrátil z Atén, kde bol týždeň. To, čo od neho počul, ho hlboko otriaslo.

„V EÚ sa hovorí len o ekonomickej kríze v mojej vlasti“, rozhorčoval sa Grék, „ale to, že tam prebieha paralelne ešte jedna oveľa závažnejšia kríza, ktorá je ťažkou sociálnou krízou a úplne rozleptáva spoločnosť, na to sa zabúda, alebo lepšie povedané, to sa cynicky ignoruje. Kríza postihla strašným spôsobom nespočetné rodiny a mnohé z nich sa dostali do hlbokého stavu apatie, depresia a beznádejnosti. Nevýslovne tým psychicky trpia desťtisícky detí a naviac trpia aj hladom. To isté platí minimálne o milóne gréckych penzistov. Videl som v uliciach Atén stovky z nich zúfalých a plačúcich. Sú celkom prenechaní svojmu biednemu osudu. Veľmi sa obávam o budúcnosť Grécka a gréckeho národa.“