“Boh” nie je ničím iným ako vedomím – nikdy nebol osobou, nie je v nebi a v žiadnom prípade nikoho nedal vykúpiť a ani nenechal ukrižovať svojho syna. Samozrejme, že ani neexistuje žiadny syn boží! V tom je židovstvo i islam ...
... “múdrejšie” a racionálnejšie ako kresťanstvo a vzťahuje sa len na jedného jediného boha a tým predstavujú tieto relígie aj pravý, nesfalšovaný monoteizmus.
Celkom na rozdiel od kresťanstva, ktoré do jediného boha (ktorého prevzalo zo židovstva) „vmontovalo“ dogmu, ktorú cirkvi navrhol/vnútil cisár Konštantín IV., ešte osobu Ježiša a ducha svätého, a tak vznikol pojem trojjediného boha, ktorý nemá nič spoločné s monoteizmom.
Bol to ústupok múdreho cisára voči Germánom, ktorí v jeho epoche už boli rozhodujúcim faktorom v Rímskej ríši a keďže mali svojich germánskych bohov, tak mohli ľahšie prijať kresťanstvo, keď aj v ňom boli viaceré božstvá . V tomto prípade tri božstvá. Jeden boh bol pre ich ponímanie sveta príliš málo.
Ďalej je dôležité si uvedomiť, že nijaké krvavé kulty a rituály nemôžu byť súčasťou žiadnej relígie, ktorá vznáša nárok na to, že je humanistická.
Kozmos má vedomie – má ho práve tak, ako ho má aj človek a ako ho má v nejakej forme všetko to, čo existuje
Kvantové efekty sú elementárnou a jedinou príčinou dynamických komplexností v našom kozme. Tieto efekty môžu za istých okolností v istej oblasti na istý čas dokonca aj zrušiť platnosť klasických fyzikálnych zákonov. Napríklad skutočnosť, že najvyššou rýchlosťou v kozme je rýchlosť svetla, odrazu nemusí platiť a môže byť podstatne prekročená. To bol dôvod, prečo Albert Einstein pokladal kvantovú teóriu za nezmysel.
Dnes ale vieme, že bez existencie kvantov a bez kvantovej dynamiky by kozmos bol studený, prázdny a mechanický – a nebol by ničím iným, ako tikajúcim hodinovým strojom, bez zázrakov evolúcie, bez prekvapení, lebo všetko by bolo precízne determinované a predpovedateľné. Mali by sme kozmos nudy a streotypu. A žiadny boh by v ňom nemal miesto.
Pokiaľ realitu, ktorá sa okolo nás odohráva, nepozorujeme ako pozorovatelia, tak pôsobí a vyzerá zvláštne neurčito, takpovediac nejasne a rozmazane, akoby nemala jasné a jednoznačné kontúry.
Platí tu Heisenbergov kvantový zákon – relácia neurčitosti: Častica sa stáva až vtedy reálnym niečim, keď je pozorovaná – pozorovaná očami, ušami, meracími prístrojmi. Prv ako ju začneme pozorovať, tak sa nachádza v akomsi “medzištádiu”. Nemožno o nej povedať, aká je a ako vyzerá: “je taká, alebo je práve iná, ako taká”.
Čo z toho vyplýva? To, že kreujeme naším vedomím, ktoré pozoruje kozmos.
Celá kvantová fyzika je založená na dualizme vlny a častice, to znamená, že za istých okolnosti sa napríklad elektrón správa ako vlna, ak sa ale okolnosti zmenia, potom je z neho častica.
Vzťah sveta kvantov ku svetu hmoty je podobný ako vzťah hardvéru k softvéru, pričom softvér to sú kvanty a hardvér je hmota. Z kvantovej fyzike tiež vyplýva, že hmota nie je nič iné, ako istý prejav alebo výsledok kvantových aktivít. Môžeme to vyjadriť aj tak, že hmota nie je nič iné, ako duch vypustený z fľaše. Ak sa do nej vráti, tak prestane mať svoju formu a prestane teda existovať ako duch.
Kozmos vo svojej podstate nie je nič iné, ako energia kombinovaná a či saturovaná informáciami.
Kozmos je gigantickým kvantovým počitačom, ktorý neúnavne a neprestajne kalkukuje a vypočítava realitu a vytvára z nej nové reality. Tieto procesy vedú nevyhnutne k evolúcii, ku komplexite a k vedomiu. My, ako biologické bytosti (ale aj všetky ostatné organizmy) sme súčasti takýchto procesov – sme s nimi fundamentálne spojení. Naše vedomie odzrkadluje štruktúry kozmu a sa podieľa na ich vytváraní.
Niekde v strede nekonečných dimenzií kozmu, v jeho zakrivenom časopriestore a medzi mysterióznymi, akoby “bláznivými” kvantami, sme aj my.
My – ľudské bytosti, podobajúce sa viac dúhe a fatamorgáne, ako kvapkám dážďa alebo skalám. Sme nevyspytateľné , samosatvoriace básne – metaforické posolstvá kvantov. A čo je v kvantoch, to je večné.
