Človeka oddávna ovládal strach pred smrťou, lepšie povedané pred neistotou, či po biologickej smrti a rozpade jeho tela, končí pre neho navždy a neodvolateľne všetko. Až dosiaľ na najdôležitejšie otázky jeho existencie ako: ...
...Odkiaľ som sem prišiel? Kam odídem? A odídem vôbec niekam? Existuje posmrtný a večný život? – odpovedali len náboženstvá.
Biblia nám sľubuje život večný a síce v dvoch eventualitách. Jednou je život v nebi, pričom nám však nedáva nijaké uspokojivé vysvetlenie toho, kde sa nebo nachádza a akým spôsobom tam budeme existovať. Prídu tam údajne všetci tí, ktorí žili bohabojne a bez hriechov a dostali k tomu požehnanie cirkvi. Naopak, tí ktorí žili v hriechu a nevere v Boha, sa za trest dostanú do pekla, kde budú trpieť vo večných plameňoch. Finálne rozhodnutie o tom, kto sa kam poberie, má údajne – tak nás učí kresťanstvo – padnúť pri poslednom súde, kde bude sudcom sám Boh-Otec.
Staroegyptské náboženstvo učí však niečo podobné – takže bolo odkiaľ odpisovať. Tam ale o osude po smrti rozhoduje žena – bohyňa Maat (cirkev nás vždy účelove, podobne ako politici, len klamala a rozprávala nám rozprávky).
V stredoveku a čiatočne ešte aj v súčasnosti ľudia verili týmto neovereným, ničím nepodloženým tvrdeniam katolíckej cirkvi, ktoré boli rafinovane psychologicky skonštruované. Bolo to preto, aby cirkev ľudí ovládala podľa potreby a ľubovôle a mohla ich dokonale vykorisťovať.
Dvadsiate storočie znamenalo v tomto smere však istý obrat a veda, konkrétne fyzika, objavila nové fakty, ktoré ukazujú, že kozmos v rámci svojej evolúcie vyvinul fascinujúce mechanizmy, ktoré vytvorili tak život na biologicko materiálnej úrovni, ako aj individuálne vedomie, ktoré nikdy nekončí a pre ktoré neexistuje žiadna smrť.
V kozme plati, že všetko sa neustale vyvíja a nikdy nestagnuje.
Evolúcia od začiatku napreduje tak, že z najjednoduchších štruktúr vytvára postupne čoraz komplexnejšie štruktúry. Astrofyzika nás učí, že kozmos existuje asi 15 miliard rokov a na jeho počiatku – keď prechádzal svojou prvou fázou – tak v ňom existovalo len vysokoenergetické žiarenie nepredstaviteľne vysokej teploty, pričom extrémne rýchlo expandoval a sa ochladzoval.
V tom období v kozme nebolo nič iné okrem fotónov. Evolúcia hmoty sa začala neskôr, až keď vysoká teplota kozmického žiarenia podstatne klesla a vznikli prvé atómy. Možno povedať, že všetko hmotné v kozme sa začalo elementom najjednoduchším a síce vodikom, z ktorého fyzikálne zákony kozmu odštartovali evolúciu hmoty.
Monoteizmus spočíva a zakladá sa výlučne na dogme
V kozme to trvalo mnoho sto miliónov rokov, pokiaľ evolvoval len v anorganických hmotných štruktúrach. Potom prišiel čas, keď evolúcia vytvorila podmienky pre vznik organických foriem.
Človek stojí ešte stále v hlbokej pokore pred fascinujúcimi fenoménmi života, hoci mnohé z nich už rozlúštil a pochopil. Jeho vznik však je jedným z dvoch veľkých kozmických mystérií, ktorých záhadu sa nám dosiaľ nepodarilo celkom odhaliť. Druhým mystériom je pre nás smrť a otázka, čo po nej príde.
Monoteisticke náboženstvá do svojej dogmy a do svojho svetonázoru o živote posmrtnom a večnom museli inštalovať Boha, a to Boha všemocného a večne existujúceho. Len tak im bolo možné získať dôveru veriacich a iniciovať v nich vieru, že aj ich očakáva po smrti večná existencia a zároveň sa týmto pre ne otvorila perfektná možnosť ich zotročiť a ovládať. Kresťanstvo presviedčalo veriacich dokonca aj o zmŕtvychvstaní tiel, čo je medzičasom z hľadiska moderných prírodných vied absolútnym nezmyslom.
Budhizmus je v tom smere oveľa realistickejší a bližší realite, lebo hlása cyklický beh sveta, v ktorom sa strieda zrod, existencia bytia, smrť, a to neustále v nikdy nekončiacom cykle.
Ľudia sa v takom cykle po smrti znova narodia, ale zakaždým v inom tele.
A tak možno povedať, že ešte aj v súčasnosti existujú dva úplne protichodné názory o tom, čo nás po našej fyzickej smrti očakáva.
Mechanistická materialistická veda nás učí, že po individuálnej smrti všetko skončí a že nič z nás neprežije. Kozmos je podľa nej len akýsi veľmi komplexný , mechanický stroj, ktorý možno dokonale porozumieť len na základe zákonov mechaniky.
Podobne je v tomto modele aj človek len istým druhom komplikovaného prístroja, ktorý, keď sa opotrebuje, tak ukončí svoju funkciu a ho napokon dajú do “šrotu”.
Náboženstvá, tak ako som hore uviedol, tvrdia presný opak. Približujú sa síce trochu k realite, ale cestou ničím neopodstatnených výmyslov a lží, strachu a manipulácie veriacich – to je predovšetkým prípad kresťanstva a islamu, oveľa menej židovstva. Vrcholom rafinovanej ideológie kresťanskej cirkvi pri jej manipulácii a ovládaní veriacich bolo postulovanie pekla a neba. Keď to skvele psychologicky dostala natrvalo do hláv svojich veriacich, tak ich mala perfektne v rukách.
Pravda o tom, čo bude po smrti, je iná, ako nás učí kresťanstvo
Faktom ale je, že skutočná pravda o tom, čo nás očakáva po smrti, je celkom iná ako to hlása cirkev i materialistické prírodné vedy.
V dôsledku snáh o dosiahnutie maximálne možnej moci a ovládania ľudí, si v stredoveku katolícka cirkev vymohla absolútny nárok na stanovenie a hlásanie všetkého čo súviselo s duchom a so životom po smrti a podľa toho si aj vymodelovala a vytvorila osobu Boha a vyhlásila sa za jeho jediného zástupcu na Zemi. Iniciovala tak aj tragické a dramatické rozbite vzájomného spojenia hmotného a duchovného princípu, ktorých absolútna jednota a prepojenie je najelementárnejším princípom a zákonom kozmu a ktorá sa vo svete antiky chápala ako nikdy nespochybniteľná samozrejmosť.
Pokračovanie nasleduje
