Utópia alebo znovuzrodenie Rímskej ríše

Počuli ste niekedy o Utópii? Samozrejme, toto slovo sa dnes používa bežne a taktiež sa často opakuje v médiách, napríklad momentálne v súvislosti so záchranou eurozóny alebo s elimináciou korupcie zo štátnej sféry. Význam tohto slova pozná teda takmer každý, i podpriemerne vzdelaný obyvateľ našich krásnych zemí, ktorého vášeň pre literatúru sa obmedzuje na prelistovanie obľúbeného denného bulvárneho periodika.Tých, čo však vedia, kde má toto slovo svoje pôvodné korene, je už pomenej. Význam popísaný v prvom odstavci sa totiž vzťahuje na utópiu s malým počiatočným písmenom. Ja som ju však schválne uviedol kapitálkou, pretože Utópia je názov fiktívnej krajiny (resp. ostrova) v Atlantickom oceáne (avšak nezamienať si s Atlantídou), ktorú popísal v rovnomennej knihe niekedy v 16. storočí anglický učenec Thomas More. Tento človek sám o sebe bol veľmi zaujímavou osobnosťou, ktorej životopis určite stojí za prečítanie. Okrem toho, že patril k elite vzdelanej spoločnosti svojej doby, bol veľmi nábožensky založený a neskôr dokonca kanonizovaný (tzn. vyhlásený za svätého, nie popravený vypálením z kanóna, i keď jeho smrť bola mučennícka). Myslím, že i človek, ktorému náboženstvo nič nehovorí, by ho mohol považovať za hrdinu za jeho rezolútne odhodlanie stáť si za svojimi názormi. Každopádne o ňom som tu písať nechcel.Chcel som písať o krajine, ktorú Thomas More vymyslel a nazval Utópia. Keby sme to zjednodušili, táto krajina bola dokonalá z hľadiska spoločenského, právneho či politického. Etymológia jej názvu pramení v gréčtine a znamená nieco ako Nemiesto (alebo v našom jazyku by bol možno lepší preklad Žiadne miesto). More vo svojej knihe popísal, ako by podľa neho mala vyzerať a fungovať dokonalá spoločnosť. Poďme si skúsiť predstaviť, ako by mohla takáto fiktívna dokonalá spoločnosť vyzerať podľa nás dnes.

Utópia 21. storočia

Občanom našej fiktívnej krajiny by sa muselo žiť samozrejme dobre a bezproblémovo, v blahobyte a dostatku. Od narodenia musí byť o nich postarané - rodičia dostanú od štátu všetko, čo ich dieťatko potrebuje. Postupne počas detstva dostáva dieťa od štátu ďalšie a ďalšie potrebné veci - ja som ešte žiadne dieťa nevychoval, takže bohužiaľ si úplne neviem predstaviť, čo všetko také dieťa môže potrebovať (samozrejme okrem rodičovskej lásky), ale povedzme, že po materiálnej stránke štát zabezpečí, aby mu nič nechýbalo. Po tom, čo mladý občan modernej Utópie dosiahne patričný vek, dostane i ďalšie užitočné veci, ako napríklad veľké terénne auto 4x4 a samozrejme pekný dom či vilu, podľa želania.
Isteže, nielen chlebom je človek živý, takže štát zabezpečí svojmu občanovi i kvalitné vzdelanie od najlepších učiteľov a možnosť študovať (samozrejme bezplatne) na univerzite akéhokoľvek typu. Samozrejmosťou je perfektná zdravotná starostlivosť a v prípade potreby (choroby alebo úrazu) je občan prevezený do krajiny s najlepšími zdravotníckymi špecialistami, či už v Nemecku, Švajčiarsku alebo Amerike. A ako inak, než opäť zadarmo.
V našich končinách sa spokojnosť v živote často spája so spokojnosťou v práci. Nie inak je tomu i v našej novej Utópii - každý občan si slobodne môže vybrať zamestnanie, ktorému sa chce venovať. Keď si človek môže vybrať akékoľvek zamestnanie, tak si snáď vyberie také, ktoré ho bude baviť a bude v ňom šťastný, no nie? No a samozrejme, je potrebné nášmu občanovi za jeho poctivú prácu dať aj poriadne vysoký plat, aby nemusel chudák kradnúť. Pokiaľ je plat dosť vysoký, tak potom by sa dalo predpokladať, že v takejto dokonalej spoločnosti nikto nebude kradnúť a všetci si budú dôverovať, mať sa radi a tešiť sa zo šťastného života.
Povedzte, nepáčilo by sa aj vám žiť v novej modernej Utópii? Že je to hlúpa otázka, lebo taká spoločnosť existovať nemôže? Omyl...

Moderná Utópia nie je žiadna utópia

Áno, krajina, kde takýto sociálny experiment realizujú, naozaj existuje - na Blízkom východe. V tejto krajine jej občania naozaj disponujú všetkými uvedenými výhodami, ktoré boli zmienené v predchádzajúcej kapitole. Nebudeme sa teraz hrať na ekonómov, ale urobme si len hrubý obrázok - táto krajina za rok vyexportuje ropu (prípadne zemný plyn, či iné suroviny) v objeme niekde medzi 150 a 200 miliardami dolárov. Aj keď veľa peňazí musí iste zaplatiť za tovar importovaný (keďže sa tu toho veľa nevyprodukuje), stále je to úctyhodné číslo na necelý 1 milión obyvateľov. A to ešte nepočítame príjmy z obrovských zahraničných investícií.
A tak si teda táto krajina môže toto všetko dovoliť. Jej obyvatelia sa tešia neobyčajne luxusnému životu - odmalička je o nich postarané a môžu si zvoliť akékoľvek zamestnanie. Chceš byť futbalista? Budeš futbalista. Chceš študovať? Budeš študovať. Tiež by ste sa chceli stať občanmi tejto krajiny? Máte smolu, je to nemožné. Museli by ste sa narodiť ako potomok občanov tejto krajiny.

Dôsledky sociálneho experimentu

Otázkou je, či je to pre vás naozaj smola. Skúsme sa zamyslieť, čo asi môže vyrásť z generácie ľudí, ktorí odmalička nemuseli pohnúť ani prstom a vždy mali všetko, na čo si pomysleli. Nikdy neboli motivovaní externými faktormi k tomu, aby na sebe pracovali, zlepšovali sa a učili sa. Iste, existuje i vnútorná motivácia, sila, ktorá človeka núti sa zlepšovať, chuť prekonávať sám seba a nikdy nebyť sám so sebou úplne spokojný. Ale položme si ruku na srdce - koľko takých ľudí medzi nami asi je? To znamená ľudí, ktorí by študovali, dreli a pracovali na sebe i keby nemuseli a keby vedeli, že vždy budú mať všetkého viac než dostatok. Kto by sa v takom prípade nevenoval radšej pozemským radovánkam a užívaniu si všetkých materiálnych i nemateriálnych pôžitkov, ktoré tento svet poskytuje? Takých by bolo medzi nami asi málo. Nehovoriac o tom, že pred ostatnými by boli za idiotov.
Jeden známy, ktorý si tu privyrába tým, že doučuje angličtinu, mi porozprával príbeh o tom, ako mal tú česť a možnosť učiť angličtinu práve jedného z "domácich". Raz mal (dospelý) študent s jednou vetou problém a tak ho lektor vyzval, aby ju skúsil napísať na papier, čo však bohužiaľ študent nezvládol. Lektor si povedal, že to je predsa v poriadku, ani on by nevedel napísať vetu arabským písmom, a preto zhovievavo a trpezlivo vyzval študenta, nech teda vetu napíše arabsky a potom si ju preložia. Bohužiaľ však ani túto úlohu študent nezvládol a šokovaný lektor zistil, že tento človek je analfabet.
No a situácia je trošku odlišná v prípade, že ste ženou. Pretože možnosti užívať si toto bohatstvo sú pre ženy výrazne menšie ako pre mužov. Áno, môžu chodiť nakupovať a prevážať sa v obrovských autách. Ale napríklad si nemôžu úplne neobmedzene vybrať, za koho sa chcú vydať a musia rešpektovať dress code. Nuž, ženy to všade mali vždy trochu ťažšie než muži.
Možno sa pýtate, ako je potom možné, že títo občania majú možnosť robiť akúkoľvek prácu, keď väčšina z nich v skutočnosti pravdepodobne nič robiť nevie. Odpoveď je jednoduchá - vláda umelo vytvára tlak na firmy, aby zamestnávali jej občanov. Pokiaľ firma chce získať nejakú zákazku, musí v projekte určiť, koľko lokálnych občanov zamestná. Toto potom býva väčšinou jedno z rozhodujúcich kritérií vo výberovom konaní. Firmy tak získavajú výhody v prípade, že takýchto občanov zamestnajú a preto je tu často zvykom, že firma pri svojej prezentácii explicitne a s hrdosťou uvedie, koľko lokálnych občanov zamestnáva. Preto pri ponukách práce býva často uvedené, že pozícia je určená pre lokálneho občana. V skutočnosti však títo zamestnanci vo firme nič nerobia a nikto ani nepočíta s tým, že by niečo robili. Proste si občas prídu posedieť do práce, prečítať správy, poslať pár SMSiek a idú domov. Pokiaľ to človek nečaká, tak to môže byť trošku prekvapenie, ako to bolo napríklad i pre mňa - nechápal som, prečo človek, ktorý robí napríklad programátora, nezapne za celý deň počítač. Taktiež v štátnych inštitúciách sú zamestnávaní lokálni občania, samozrejme len na vedúcich pozíciách.
V takto umelo vytvorenej situácii je samozrejme vytvorený tlak na platy takýchto občanov a preto títo poberajú mzdu 10-krát alebo viackrát vyššiu, než na poberá na rovnakej pozícii tzv. "westerner", tzn. zamestnanec z "vyspelého" západného sveta. Len pre predstavu - to znamená, že takýto zamestnanec si môže za mesačnú výplatu kúpiť menší byt v Prahe. A pritom v skutočnosti vôbec nepracuje.
Zdá sa vám to pritiahnuté za vlasy? Mne tiež, ale taká je proste realita. Každopádne vedúci predstavitelia krajiny si už údajne uvedomili, že asi niekde urobili chybu a chceli by to nejak napraviť. Lenže ako? Skúste k niekomu prísť a povedať mu, že teraz už nedostane automaticky auto ani dom, ani prácu podľa vlastného výberu s 10-násobným platom. Nuž, táto úloha bude asi veľmi ťažká a rozhodne im ju nezávidím.

Moderná Rímska ríša?

Možno ste už pri čítaní tohto článku zabudli na jeho nadpis a ak ste si naň teraz spomenuli, tak premýšľate, aký môže mať reálne impérium z počiatku letopočtu súvis s fiktívnou krajinou 16. storočia. Nuž, keď sa zamyslíme nad predchádzajúcimi riadkami, tak by sme sa mali opýtať - ako môže fungovať krajina, ktorá je síce bohatá, ale kde nikto nepracuje? Je logické, že napríklad na pustom ostrove by jeho obyvateľom bolo bohatstvo nanič, keby si nevedeli uloviť večeru. Zlaté tehly zatiaľ náš metabolizmus spracovať nedokáže. A tak musí táto krajina ľudskú prácu, rovnako ako i iné zdroje okrem ropy, importovať. Nemožno predsa čakať, že lokálni občania budú v 50-stupňovom teple pracovať na asfaltovaní 6-prúdovej cesty. Ostatne ono by sa to nedalo čakať, ani keby to teplo bolo len 25-stupňové.
Preto sem prichádza mnoho zahraničných občanov, či už z rozvinutých krajín, alebo z tých rozvojových. Vďaka tomu sa tu spoločnosť postupne kastuje na zhruba tri vrstvy - prvou, tou privilegovanou, sú lokálni očania, o ktorých som už napísal snáď dosť. Potom sú tu spomínaní "westerners", ktorí sem prichádzajú za vidinou lepšieho platu. No a nakoniec sú tu občania chudobných krajín, ktorí sem prichádzajú za vidinou platu.
Teraz je už asi súvislosť s Rímskou ríšou viacmenej jasná - je tu privilegovaná vrstva bohatých patricijov (ktorí sa dajú rozoznať podľa špeciálneho hábitu, ktorý nosia), v podstate šľachty, je tu vrstva plebejcov - obyčajných ľudí, no a nakoniec sú tu otroci. A samozrejme s tým je tu i všetko, čo s tým súvisí - patricijovia sú nedotknuteľní a neomylní. Ak sa napríklad náhodou zamotajú do dopravnej nehody, tak je to samozrejme vina toho na druhej strane, i keby patricij šiel v protismere na červenú a zrazil chodca na prechode (ok, toto bola trošku hyperbola, ale prístup miestnych súdov a polície to pomerne dobre vystihuje).
Človek to tu môže vidieť kdekoľvek - na ulici, v obchodoch, všade. Patricijovia sa s otrokmi ani len nebavia, v obchode len ukazujú otrávenými gestami a otrok chudák musí kmitať, aby pána nerozhneval. V reštauráciach či jedálňach patricij nikdy nedáva objednávky, patricij vydáva rozkazy. A učí sa tomu už odmalička - je celkom mrazivé vidieť faganov, ktorí nemajú ani 15 rokov a vrieskajú na personál ako na špinavých psov.
Aby sme boli spravodliví, plebejci sa často nesprávajú k otrokom oveľa lepšie. Musím však povedať, že medzi plebejcami sa postoj môže dosť líšiť a Európania sa väčšinou k otrokom správajú ako k rovnocenným a nezneužívajú svoju situáciu. Ale napríklad na prehliadke bytu sme prechádzali okolo upratovača s umývacím strojom, zatiaľčo agent (plebejec arabského pôvodu) nám rozprával o tom, aká je tá ich budova najlepšia v celej krajine. V tom sa agent zastavil a škaredo pozrel na otroka s umývacím strojom, ktorý hneď poslušne stroj vypol a čakal, kým plebejec výklad dokončí a zákazníkov odvedie inam. Aký to kontrast s niektorými firmami u nás, kde sa upratovačky bojí i generálny riaditeľ!
Samozrejme, ak tento článok číta nejaký historik, tak ho možno už ide rozdrapiť od zlosti, že toto prirovnanie má mnoho nepresností - v antickom Ríme boli napríklad plebejci taktiež občanmi svojej krajiny a mali pomerne veľkú politickú moc a otroci mali možnosť si napríklad kúpiť svoju slobodu. Oproti tomu v modernej Utópii rozdiel medzi plebejcami a otrokmi je v podstate len v tom, že plebejci robia lepšiu prácu a majú lepší plat, ale de iure sú na tom viacmenej rovnako. Ja si samozrejme veľké ilúzie o presnosti tohto prirovnania nerobím, ale nemohol som si pomôcť - bola to prvá vec, ktorá mi napadla hneď po tom, čo som zistil, ako to vlastne celé funguje.

Kam to všetko smeruje?

Čo je však na prirovnaní k Rímskej ríši nepresné trošku viac, než nejaké nuansy v rozdelení spoločnosti do rôznych tried, je zdroj tohto rozdelenia. Obrovský rozdiel je totiž v tom, že Rímska ríša sa dopracovala k svojej dominancii vlastnými schopnosťami, agresivitou, vyspelosťou a inteligenciou svojich vodcov, ktorou prevyšovala okolité národy a preto bola schopná si ich postupne podmaniť (a ktoré jej to potom odplatili tým, že ju rozložili zvnútra). Avšak keby sa ma niekto spýtal, čím vlastne národ modernej Utópie vyniká nad inými národmi, tak by som odpovedať asi nevedel. Rozhodne to vyššie uvedené vlastnosti nebudú. Proste asi len mali šťastie, že ich kočovní predkovia sa pred 500 rokmi so svojimi ťavami utáborili práve v tejto nehostinnej púšti. Ale dúfam, že to nevyznelo ako závisť, pretože tú rozhodne necítim - skôr mi je ich ľúto, keď pomyslím, aké problémy ich v budúcnosti čakajú.