Prvých 24 hodín na Blízkom východe

Včera v noci som naposledy na nejakú dobu zatvoril dvere na svojom pražskom byte a vydal sa v ústrety prvému kontaktu s arabským svetom priamo do Abú Dhabí. Dal som si zároveň záväzok, že svoje zážitky popíšem hneď po prvom dni, aby som náhodou na niečo potom nezabudol a zároveň aby tieto dojmy boli autentické.

Na úvod trošku suchých faktov - rozloha Spojených arabských emirátov je 86.300 km2, čo niečo málo viac než má Česká republika, zatiaľčo počet obyvateľov je o niečo menší - 8 miliónov.  Emirátov tvoriacich federáciu je sedem, najväčším a najbohatším z nich je emirát Abú Dhabí. Zaujímavým špecifikom je, že domáce obyvateľstvo (tzv. Emirati) tvoria menej ako 20% populácie. Zvyšok sú cudzinci prichádzajúci za prácou, vďaka čomu má táto krajina značne kozmopolitný charakter (obzvlášť na arabské pomery).

Pri čakaní na nočný let Praha - Abú Dhabí spoločnosti ČSA nemohlo neujsť mojej pozornosti, že na letisku sa nachádza pomerne nízky počet cestujúcich a nie nepodobne tomu bolo i na bráne. Po jej otvorení na sedačkách znudene posedávalo asi 10 cestujúcich vrátane mňa. Nakoniec sa však dovalil predsalen vyšší počet ľudí, takže odhadom mohlo odletieť tak 60 pasažierov. Bol to však aj tak dosť nízky počet, čo bolo zrejme príčinou toho, že som mal k dispozícii celú trojsedačku a mohol som väčšinu letu pomerne pohodlne (na pomery v lietadle) prespať.

Po prebudení a ťažko identifikovateľných raňajkách sa začal blížiť čas pristánia. Na mape svietili pre mňa celkom exotické miesta ako Kuvajt, Rijád, Bahrajn či Katar. Oranžový obzor vyzeral ako keby sa lietadlo rútilo v ústrety rozsiahlemu požiaru. Východ slnka bol naozaj pôsobivý a tesne pred pristaním som si mohol z výšky prehliadnuť okruh Formuly 1 (ktorá sa tu bude konať budúci týždeň) a obrovský Ferrari World.

Po pristaní o pol ôsmej ráno miestneho času (časový posun voči Prahe je +3 hodiny) ma ospalé lietadlo vypľulo do živého mraveniska. V letiskovej zóne sa zlievajú prúdy prilietajúcich, tranzitujúcich i odlietajúcich pasažierov dokopy a prebiť sa davmi bolo trošku divoké. Po tom čo sa mi konečne podarilo dostať cez prepážku na vyzdvihnutie víz, skenovanie sietnice a hraničnú kontrolu som z úľavou zistil, že moje kufre šťastne docestovali tiež, takže som mohol vymeniť pár dolárov za miestne dirhamy a veselo opustiť brány letiska. Vonku už čakali zástupy taxíkov a limuzín a úctivý poskok pre príchodzích, ktorý organizoval nastupovanie do želaného dopravného prostriedku. Keďže sa mám rád, doprial som si cestu na hotel limuzínou a prečítal si cestou aktuálne Gulf News. Bohužiaľ šofér (nazvime ho Krišna) nebol veľmi zhovorčivý, aj keď zrejme z dôvodu jeho neznalosti angličtiny a mojej neznalosti hindi.

Po ubytovaní sa v hoteli som sa vybral na univerzitu do priestorov môjho nového zamestnávateľa. Keďže som mal pocit, že teplo ani vlhkosť neboli tak hrozné ako som čakal, rozhodol som sa k pomerne nedaľekej budove prejsť pešo. Neuvedomil som si však dve veci - že ak je teplota ráno prijateľná, neznamená to, že bude i predpoludním a že Abú Dhabí je mesto pre autá a nie pre chodcov. Prechody takmer neexistujú a ak náhodou niekde sú, tak sú väčšinou vodičmi ignorované. Takže po márnom hľadaní spôsobu ako sa dostať cez štvorprúdovú cestu som sa vrátil na hotel, vyžmýkal košeľu, dal si sprchu, vytiahol komplet nové oblečenie a zopakoval pokus, tentokrát použitím osvedčeného a hlavne klimatizovaného taxíka.

Kupodivu na novom pôsobisku bolo pre mňa všetko pripravené a tak ma vyslali rovno na lekársku prehliadku, ktorá sa zhodou okolností konala vo vedľajšej budove, čo samozrejme nebránilo tomu, aby ma tam spolu s ďalšími dvomi novopríchodzími zamestnancami poslali univerzitným vanom so šoférom. Ten skúsene naklusal k ostrahe, prehodil s nimi pár nezrozumiteľných slov a hneď sme boli obslúžení rontgenom a krvnými testami (za závistlivých pohľadov niekoľkých desiatok Indov tiesniacich sa na chodbách a čakajúcich zjavne už hodiny na tú istú službu s poradovým lístočkom v ruke). Vtedy som pochopil, že v krajine existujú občania minimálne troch kategórií. Tou prvou sú domáci a tou druhou nie sú Indi.

Po oboznámení sa s novým prostredím a hlavne kantínou som sa vybral na obhliadku pár bytov (ktorá nestála veľmi za reč) a následne návštevu obchodného domu za účelom nákupu základných vecí ako sú SIM karta a elektrický adaptér. Nákup SIM karty prebehol pomerne rýchlo, predavač síce po anglicky veľmi nekomunikoval (resp. myslel si, že komunikuje po anglicky, ale realita bola bohužiaľ inde) a po obdržaní peňazí už sa so mnou už veľmi baviť nechcel. Nákup redukcie prebehol taktiež bez problémov, v potravinách. Potom však prišiel krst ohňom pri boji o taxíky pred obchodným domom. V mylnom domnení, že ľudia čakajú v rade na taxík podľa princípu FIFO som sa poslušne postavil na okraj toho, čo som považoval za radu na taxík. Po tom, čo prišiel prvý taxík, som však zistil, že to funguje trošku inak. Taxíky zastavujú pri rade čakajúcich ľudí pomerne náhodne, takže treba mať šťastie, aby to bolo práve pri vás a zároveň dosť asertivity, aby ste odplašili ostatných ľudí stojacich poblízku. Chvíľku som pozoroval indickú dvojicu s plným vozíkom, ako sa márne snaží získať voľný taxík. Nakoniec sa im podarilo taxík zastaviť pri sebe, lenže kým naradostene išli vziať nákup z plného vozíka (stojaceho meter od nich), vhupol im do taxíka vedľastojaci senior. Dvojica teda zvolila inú taktiku - chlapec sa postavil na začiatok rady a snažil sa zastaviť taxík. Keď sa mu to nakoniec podarilo, naradostene zamával na partnerku, aby si šla doň sadnúť, kým on naloží nákup z vozíka. Bohužiaľ sa im to opäť nepodarilo ideálne zosynchronizovať a sekundu nepozornosti (ergo nedržania kľučky auta v ruke) využil arabský párik a už sedel v taxíku miesto skormútených indických nakupovačov. Tí následne zvolili novú stratégiu - vybrali všetok nákup v igelitkách z košíka a snažili sa zastaviť taxík obvešaní dvojtýždňovým nákupom. Ako dopadli netuším, pretože sa mi konečne po pochopení princípu a arogantného ignorovania dvoch stareniek a jedného Araba podarilo sadnúť do taxíka a vrátiť sa do hotela. Myslím, že tento zážitok poznamenal moje zoznamovanie sa s novou kultúrou asi najviac.

Na záver ešte zhrniem pár predsudkov (mojich či mojich známych) o tejto arabskej krajine a to, aká je realita (pokiaľ to vôbec môžem po jednom dni posúdiť):

1) Bude tam strašne teplo - je tu strašne teplo. Na druhú stranu, tých 32 stupňov sa da prežiť, aj keď ma trošku desia komentáre mojich nových kolegov o tom, že som urobil dobre, že som prišiel práve teraz, keď je tu tak "zima".

2) Budú tam samé ženy zahalené od hlavy po päty v čiernom (kódové označenie batman) - batmanov som kupodivu videl málo, ľudia sa obliekajú väčšinou v európskom, resp. americkom štýle, aj keď Arabov si samozrejme človek všimne taktiež.

3) Všade je tam čisto - čisto väčšinou je, aj keď po uliciach sa povaľujú odpadky rovnako ako všade inde.

4) Arabi sú arogantní a nepríjemní - musím priznať, že zatiaľ som sa stretol s pomerne slušným, skoro až úctivým prístupom.