Jak blbá Slovenka přišla v Praze o iluze

aneb jak vyřešit krizi ve zdravotnictví... Môj plán nemal chybu: pôjdem do Prahy, dám si tam urobiť zubné implantáty, pobudnem u syna, nevesty a vnučky vo Vokovicích a pri tej príležitosti konečne po 15 rokoch sa znova poprechádzam po malebných uličkách Malej Strany... (jednou ranou tri muchy.-)).

Už dávno som sa pohrávala s myšlienkou, že moje tri chýbajúce zuby si dám nahradiť implantátmi. Zbierala som informácie, snažila som sa zorientovať v ponuke, zmierovala som sa s predstavou, že v čeľusti budem mať navŕtané nejaké kovové skrutky a, samozrejme, šetrila som si peniaze, lebo dať si urobiť zubné implantáty, to veru nie je lacný špás. Napokon som si vybrala super metódu. Maximálne spoľahlivú, s využitím najmodernejšej technológie, CT, 3-D, bez šitia atď. Ale aj najdrahšiu. To mi však až tak neprekážalo, veď niektorí vyhadzujú peniaze za všelijaké liposukcie, silikóny, fejsliftingy, a ja namiesto toho investujem do zubov, povedala som si.

Dnes už len trpko konštatujem, že plán bol síce dobrý, ale pri jeho zostavovaní som nepočítala s tým, že z lekára sa vykľuje biznismen a že vlastne celé je to hlavne o peniazoch.

Pri prvej konzultácii u lekára som si všimla, že som ho dostala do pomykova, keď som mu hneď po vstupe do jeho ambulancie podala ruku a predstavila sa. To nič, povedala som si, asi tu nie sú zvyknutí na to, že pacienti si potriasajú ruky s lekármi. U nás, na Slovensku, to tiež nie je také bežné, ale stáva sa to, ba nie je to nič nezvyčajné. Potom dostal lekár do pomykova mňa, keď vytiahol z tlačiarne počítača papier s predbežnou kalkuláciou. To, že suma prevyšovala moje výpočty, ma až tak veľmi nevyviedlo z miery, ale čo ma zarazilo, bola otázka pána doktora: "Tak co, budeme licitovat?". Zľakla som sa, lebo ja neviem licitovať ani na trhu s Vietnamcami, a už vôbec nie s lekárom o takej vážnej veci akou je moje zdravie. Pán doktor vycítil, že licitovanie nie je moja silná stránka, tak to nechal tak. Ja, blbá, som si vtedy myslela, že chce licitovať v môj prospech, teda o znížení celkovej sumy, a on, viťúz jeden, pritom chcel licitovať vo svoj prospech, teda o zvýšení celkovej sumy! Aspoň tak si to vysvetľujem teraz, s odstupom času. Veď uznajte sami: o jeden a pol mesiaca po prvej konzultácii som podstúpila implantáciu. Keď som sa po skoro 3-hodinovej operácii vypotácala z ambulancie lekára, pani v recepcii mi podala faktúru. Suma na papieri, resp. suma, ktorá odznela z úst pani v recepcii (keďže som nedokázala nájsť v tom momente okuliare v kabelke a bez okuliarov neviem čítať), ma zaskočila. Bola vyššia, než na akú som bola pripravená podľa predbežnej kalkulácie, ale zaplatila som. Neskôr, doma, keď som si faktúru v kľude prečítala, zistila som, že pán doktor si v niektorých položkách popridával. Pri jednej skoro 4 000 Čk, pri druhej 6 000 Čk a pri ďalšej dokonca vyše 13 000 Čk. A to pritom operáciu urobil tým najjednoduchším spôsobom, teda žiadne CT, 3-D technológia a pod., ale len skalpel, vŕtanie a šitie. Všeobecne nemám proti návratu k tradíciam vôbec nič, dokonca som ich zástancom, ale v tomto prípade by som predsa len uprednostnila modernú technológiu. Po týždni, keď som prišla na kontrolu a pri tej príležitosti som sa pána doktora spýtala, prečo nepoužil tú modernú technológiu, povedal, že snáď si nemyslím, že chcel na mne šetriť! A že on je ten, kto rozhoduje o metódach liečby a vôbec, že išlo o nedorozumenie medzi pacientom a lekárom, asi chyba komunikácie. Uznávam, aj to sa môže stať, ale aj tak si myslím, že vtedy, na prvej konzultácii sa pán doktor namiesto úvahami o licitácii mohol viac zaoberať úvahami o tom, či pacient vie, aká operácia ho čaká, resp. úvahami o tom, či on, lekár, pochopil, čo pacient od neho očakáva. A ako pán doktor odôvodnil zvýšenie platieb za niektoré položky? Citujem z jeho e-mailu:"......Kalkulace se od konečné faktury v položkách opravdu liší, v době vystavení kalkulace jsme ještě s dr. ... dolaďovali SW .....". Len škoda, že zabudli upozorniť mňa, pacientku, že budú dolaďovať SW v môj neprospech, že mi zabudli povedať, že predbežná kalkulácia je len zdrap papiera a že oni si aj tak zaúčtujú toľko, koľko oni budú chcieť. Suma sumárum som v tomto nemenovanom zdravotnom stredisku za 2 mesiace nechala 116 000 Čk (asi 150 000 Sk) a pritom mi stále chýbajú tie tri zuby, jeden implantát je nedokončený (to znamená, že mi znova budú skalpelom rezať ďasno, aby ho mohli dokočiť).... Podľa môjho skromného odhadu budem ešte potrebovať 60 - 80 000 Sk na to, aby som sa mohla najesť ako človek. A ani to nie je také isté, ale o tom až nabudúce, lebo toto je len malá časť inak dlhej story .

Pokiaľ ide o to riešenie krízy v zdravotníctve, tak mi napadlo, že keby sa všetci doktori prihlásili do rekvalifikačných kurzov, premenili sa buď na implantológov zubov alebo plastických chirurgov a zabudli na Hippokratovu prísahu, bolo by po kríze. Všetci lekári by konečne zarobili dosť na to, aby prestali frflať, popri nich by si prišli na svoje aj zdravotné sestry a pomocný zdravotnícky personál a výsledkom by bolo, že po svete by chodili už len samí šťastní ľudia vypchatí silikónmi a s rozžiarenými americkými úsmevmi na tvárach (ak by nemali takú smolu, ako ja). A o ten zvyšok ľudstva, ktorý by nemal peniaze a nebodaj by ho trápili iné, pre tiežlekárov "nezaujímavé" choroby, by sa postarala príroda. Zredukovala by ho rovnako efektívne, ako v starovekej Sparte likvidovali neštandardné novorodeniatka. A nebolo by to také drastické, apoň naoko.

Veronika Klasová