Tatry 2 - vynáška

Rána na chate pod Rysmi boli iné ako doma. Začínalo to síce rovnako, vlezlým tónom z budíka z mobilného telefónu a obrovskou nechuťou vstávať, ale stačil jeden pohľad z okna a svet bol hneď krajší.

Samozrejme ak za oknom nebolo mlieko, čiže prd vidieť. Toto ráno to ale vypadalo na pekný deň. Bolo pol šiestej. Vytiahol som sa zo spacáku a nahádzal na seba zopár vecí. Ostatné som schytil pod pazuchu a potichu som zišiel po železných točitých schodoch do jedálne, aby som čo najmenej rušil pochrapkávajúcich turistov. Dole bolo ešte mŕtvo. Vyšiel som pred chatu a chvíľu som sa kochal pohľadom na mohutnú stenu Českého štítu a na Kôpky. Bolo pomerne chladno, čo len urýchlilo moje vylučovacie procesy a moje odhodlanie použiť najvyššie položenu latrínu na Slovensku. Keď som vykonal čo som mal, vrátil som sa do chaty. Baby už boli tiež hore a z rocuchanými vlasmi, ešte rozdriemané pobehovali po kuchyni a chystali raňajky. V obrovskom hrnci sa zohrieval čaj, cez deň sa ho tu minuli kvantá. Zobral som si uterák a išiel som k prameňu spáchať osobnú hygienu. Prameň bol vlastne cícerok vody z pomaly sa roztápajúceho velikánskeho snehového poľa, ktoré sa tiahlo zo sedla Váhy až pod chatu.Voda bola teda dosť studená. Asi tak štvor centimetrová. Ale ten pocit potom, no super. Na raňajky som si dal vianočku s maslom a džem a samozrejme čaj. Za tým všetkým som si ešte buchol žltú smrť. Pomarančový, dosť sladký džúsoidný nápoj, ktorý sa dá na chate doteraz kúpiť. Zámerne som sa takto štopal energiou v podobe cukrov. Mal som pred sebou náročný deň. Najskôr jedna znáška z chaty dole na Poptradské pleso a potom vynáška nazad na chatu. Mal som trepať hore nejaké dosky. Neboli síce ťažké, ale zato mali asi dva metre na dĺžku. Strašne som sa tešil. Ako brigádnik som sa k vynáškam dostal tak dva krát za týždeň. O pol siedmej som si už za chatou uvezoval na krosná prázdu plynovú fľašu, a batoh s nejakým oblečením. Dievčatá mi ešte priniesli fľašu minerálky a keksy. Šupol som si to na chrbát a mohol som vyraziť. Ešte jeden pohľad do sedla. O stenu Českého štítu sa zo severu začínali opierať nejaké oblaky. Snáď to vydrží. Zostup mi trval pomerne krátko. Na koniec júna bolo celkom teplo, ale ten pocit som mohol mať aj preto, že som zostupoval dosť rýchlo. Za hotelom na Popradskom plese som odložil plynovú bombu medzi ostatné. Prezliekol som si prepotené tričko a začal som si pripravovať vynášku. Dosky boli dosť dlhé na to aby som ich niesol uviazane po šírke. Po úzkom chodníku lemovanom kosodrevinou by som s nimi neprešiel. Musel som si ich uviazať na stojáka, takže keď som si krosná vyteperil na chrbát trčali ešte tak meter dvacať nad mojou hlavou. Bol som prichystaný. Ešte som si odbehol vychutnať jedno malé pivko na hotelovú terasu. Ako som tam sedel, nedalo sa nevšimnúť si oblaky, ktoré sa predsa len natlačili odniekiaľ z Poľska. Radšej som hneď dopil a začal som s vynáškou. Pre istotu som dosky zabalil do igelitu. Zo začiatku sa mi išlo celkom fain, ale ako som naberal výšku začalo celkom slušne fúkať a výrazne sa ochladilo. Hneď na prvom štande som na seba navliekol dlhé gate a termotričko s dlhým rukávom. Na traverze pod Žabími plesami som začal stretávať prvých turistov, čo to radšej otočili a vrátili sa z kratšej cesty. Vietor stále naberal na sile a začalo pršať. Znova som zaštandoval a navliekol na seba flisku a nepremokavú hydrotexovú bundu. Dosky na mojom chrbte tvorili celkom slušnú opornú plochu pre nárazový vietor, takže miestami to so mnou riadne zamávalo. S pribúdajúcou výškou klesala teplota, a k dažďu sa pridal sneh. Nakoniec sa mi zišli aj rukavice s čiapkou. Tesne nad plesom som si našiel závetrie na najedenie. Sedel som na kúsku karimatky na skale a jedol horalku. Dážď mi bubnoval na kapucu. Napriek tomu, že som mal nepremokavú bundu, bol som celý premočený od potu a bola mi zima. Premýšľal som nad tým ako rýchlo sa to počasie zmenilo. Ráno som odchádzal v kraťasoch a tričku, a teraz mám na sebe všetky veci čo som si zobral. No Tatry sú už také. Za normálnych okolností je to odtialto na chatu slabá hodina, samozrejme to závisí aj od vynášky. Mal som pred sebou najstrmší úsek cesty. Začal som stúpať nosičskou skratkou, ktorá traverzovala pomedzi šikmé skalné platne. Úzky chodník bol mokrý a šmykľavý. V tých najkritickejších miestach sú naštastie reťaze. Okrem dunenia vetra nebolo počut absolútne nič. Nikde nikto, len ja v stene bojujem s vetrom držiac sa premočenými rukavicami reťazí ako kliešť. Lomcovalo to so mnou ako so šarkanom. Ešte pár výškových metrov a som hore. Konečne som sa dostal z toho najhoršieho úseku. Na chvíľu som sa posadila snažiac sa znížiť svoju tepovú frekvenciu. Čakalo ma už len monotónne stúpanie po kamenných schodoch až po chatu. V tomto počasí sa mi ale až také monotónne nezdalo. Keď som konečne dorazil, v jedálni sedelo len zopár turistov, ktorí ak sa počasie neumúdri tu asi budú musieť prespať. Bob ma podľa stavu v akom som prišiel odhadol na dva horce s čajom. Sedel som pri okne z ktorého nebolo nič vidieť a hrial som si ruky pohárom s čajom. Bol som rád, že je to už za mnou. Na túto vynášku určite nezabudnem.