Slobodné kráľovstvo Rysy

Bolo to koncom mája, necelé tri týždne pred otvorením turistickej sezóny v Tatrách. S Viktorom som bol dohodnutý na nejakých vynáškach na chatu, aby bolo čo ponúknuť prvým turistom.

Počasie bolo skvelé. Od rána som sa tešil na Mengusovskú dolinu, na tú energiu, ktorú dokáže človeku dať zobúdzajúca sa príroda s príchodom jari. Už cestou do práce som bol ľahko rozpoznateľný v dave. Od ostatných som sa odlišoval hlavne veľkým báglom, vibramami na nohách a o dosť lepšou náladou. Stačilo už len vydržať do fajrontu. Do Tatier som dorazil popoludní. Spravil som si nejaké nákupy a vyrazil magistrálou na Popradské pleso. Za hotelom je malá drevená chatka kde cez sezónu prespávajú nosiči. Tam som sa mal stretnúť s Viktorom. Keď som tam ale dorazil, on tam už nebol. Zhodil som bágel a chvíľu som sa len tak vyhrieval na slnku. Pozoroval som pri tom traverz vedúci na Ostrvu a v duchu som si nadával, že som nezobral foťák.

Balenie krosny mi nezabralo veľa času. Na spodok som si kôli ťažisku dal polistyrénovú kocku, na ňu plynovú bombu, nejaké minerálky, konzervy a na vrch svoj bágel. V doline bolo o niečo zimšie, bolo cítiť závany chladného vlhkého vzduchu. Vo vyšších polohách ešte chodník na viacerých miestach pretínali snehové polia. Tam bolo treba dávať bacha. Takéto jarné firnoviská sú veľmi zradné a dosť často bývajú príčinou úrazov. Na Žabích plesách som stretol Viktora. Na poslednú chvíľu sa rozhodol, že na chate nezostane na noc a že príde až ráno s dalšou vynáškou. Vysvetlil mi čo všetko treba na chate spraviť a pobral sa ďalej.

Približne o hodinu som dorazil na chatu. Vyložil som vynášku a pustil som sa do práce. V podvečer som vybehol do sedla Váhy pokochať sa západom slnka a pohľadom na okolitú panorámu. Keď som sa vracal na chatu, začínalo sa už stmievať. Počúval som ozvenu svojich krokov odrážajúcu sa od steny Českého štítu a uvedomil som si, že som v doline úple sám. Tri týždne pred otvorením sezóny som bol jediní obyvateľ slobodného kráľovstva Rysy. Bol to zvláštny pocit. Denne sa tu premelú stovky turistov, ale až keď tu človek zostane sám, uvedomí si silnú atmosféru tohoto miesta. Predsa len odohralo sa tu veľa príbehov a nie všetky sa skončili štastne. Večer som si v kuchyni zažal petrolejku a čítal som si nosičskú kroniku. Všade bolo absolútne ticho. Ako som zdvihol pohár s čajom, že sa idem napiť zbadal som niekoho v odraze v okne. Zľakol som sa tak, až som skoro vykríkol. Samozrejme, že to bol môj odraz. Nikdy by som nepovedal ako mi dokáže pracovať fantázia. Radšej som šiel spať. Ráno som sa zobudil do nádherného dňa a smial som sa sám sebe pri spomienke na predošlú noc. Vytiahol som si pred chatu lavicu z jedálne a len tak ako ma pán boh stvoril som chytal bronz na májovom slnku. Vychutnával som si to ticho a samotu, až do chvíle kým som nezačul hlasy. To sa pán kráľ aj s nejakími,, poddanými" vracia do svojho kráľovstva.