Rušné ráno na Rysoch

Tohtoročný upršaný júl mi už pekne liezol na nervy. Tri týždne v kuse dážď. Na začiatok augusta som mal naplánovaný víkend v Tatrách, takže som samozrejme dúfal že sa to zlepší.

Mal som vyhliadnuté novučičké popradky a už som sa nevedel dočkať, kedy ich pôjdem trochu prevetrať. Víkend sa blížil, no Iľko svoje predpovede nie a nie zmeniť. Nakoniec som v duchu hesla,, Neexistuje zlé počasie, len zle oblečený turista aj tak vyrazil. Vôbec som si nechcel pripustiť, že tie popradky nekúpim, takže som to riskol a z domu odchádzam v sandáloch. Našťastie mali moju veľkosť. Spokojný s kúpou a s novými vibramami na nohách vystupujem v Poprade z autobusu. Spolu so mnou sa sem dovalil aj dážď. No super. Vrcholky štítou sú zabodnuté niekde v ťažkých tmavých oblakoch, pofukuje chladný vietor a zvečerieva sa. Krkavce okupujúce park hneď vedľa železničnej stanice, len dotvárajú kulisu ako z Jakubiskovho filmu. Už nech som na Štrbskom Plese. Ráno som si trochu pospal, takže vyrážam až o siedmej. Smer Mengusovská dolina. Ide sa mi celkom dobre. Popradky sú síce dosť tvrdé, ale to je normálne pri celokožených topánkach. Chce to len čas a zopár dlhších túr. Postupne sa dostávam do tempa a začínam dobiehať turistov predo mnou. Takto to pokračovalo až k Veľkému Hincovmu Plesu, od ktorého som nastupoval na traverz do sedla pod Kôprovským štítom už sám. Od rázcestínku v sedle je to na vrchol už len slabá pol hodina. Kým prišli další turisti, stihol som sa v kľude najesť a niečo pofotiť. Bolo približne pol jedenáctej, keď som začal zostupovať. Pomedzi oblaky sa dokonca začalo predierať slnko. Musel som sa vrátiť dolu, skoro až do prvej tretiny doliny. Tam sa chodník rozdvojuje. Ja som to mal namierené na Rysy, takže dalej som sa vybral po červenej turistickej značke. Znovu som musel naberať výšku. Mal som ale kopec času a tak som posedával na kameňoch a kochal som sa výhľadmi na hrebeň Bášt. V duchu som sa už tešil na novú chatu. Už niekoľko mesiacov zo starej chaty postupne ubúda a na jej mieste vyrastá nová. Na Žabích plesách som stretol nosiča , ktorý ma potešil informáciou, že sa tam už dá dokonca aj prespať. O nocľah som mal teda postarané. Po kamenných schodoch som stúpal k veľkému drevenému vyrezávanému erbu, s nápisom,, Slobodné kráľovstvo Rysy ". Ešte pár metrov a už by som ju mal vidieť. Áno. Z vonku síce nevypadala tak útulne ako stará chata ale vo vnútri to bolo lepšie. Tešil som sa na večer pri petrolejkách, na atmosféru vysokohorskej chaty. Okrem personálu a mňa tu na noc ešte zostali štyri baby zo Žiliny, párik z Čiech a jeden Poliak. Dokopy asi 14 ľudí. Večer bol presne taký pohodový ako som čakal. Petrolejky vyrábali príjemné mihotavé svetlo, ktoré vytváralo po stenách jedálne všakovaké tiene. Sedeli sme pri stole a rozoberali sme kto kde bol a čo zažil. Popri tom sme hrali ja, baby zo Žiliny dvaja chalani z personálu a Poliak žolíka. Do toho všetkého nám jeden s nosičov brnkal na gitare. No proste pohoda. Niekedy pred pol nocou, keď sme hrali už minimálne stú partiu žolíka, a keď Poliak prehral už aj svoju rodnú zem, sme sa rozhodli, že teda stačilo a ide sa spať. Už som sa nevedel dočkať kedy sa natiahnem na pričňu, a tešil som sa ako si idem pospať. Na druhý deň ma čakal už len zostup dole a cesta domov, takže som si mohol kludne schrupnúť aj do ôsmej. S týmto príjemným pocitom som aj zaspával. No všetko bolo nakoniec inak. Niečo po piatej sa celá chata začala chvieť, všetko sa triaslo a drnčalo. Hluk bol taký silný, že som nepočul ani vlastné myšlienky. Vyskočil som na nohy, pričom som si skoro hlavu otrepal o trám v nocľahárni. A v tej chvíli som to zbadal. Príčinu toho chaosu. Cez okno som síce videl iba levitujúcu jeden a pol tony vážiacu paletu s tehlami, ale domyslel som si, že ju vlečie tažká, veľká a hlučná dopravná helikoptéra. Veľmi príjemný pocit keď viete, že niekoľko málo metrov nad vašou posteľou visí o paletu uviazaná veľká hlučná rároha. Radšej som zbehol dole do jedálne. Chalani z personálu mi povedali, že to je normálka, že to potrvá približne v sedem minutových intervaloch zhruba do ôsmej. No super. A bolo po idylke. Hodil som na seba bundu, zobral foťák a začal som šlapať na vrchol Rysov. Dnes tam budem určite prvý. Cestou do sedla som si niekoľko krát odfotil Helikoptéru skladajúcu náklad nad chatu. Celkom akčné snímky. Ako som sa približoval k vrcholu, hluk slabol, až z neho zostalo len akési dunenie v diaľke. Pár výškových metrov pod Rysmi som zrazu zistil , že tu nie som prvý. Asi desať metrov odo mňa sa pásol kamzík. Takto blízko som ešte nemal tú česť. Na chvíľu spozornel, no potom ma začal veselo ignorovať a Kľudne sa pásol ďalej. Tento jeho flegmatický postoj bol samozrejme len ako že. V skutočnosti na mňa celý čas škúlil tými veľkými tmaými očami, kontrolujúc situáciu. Asi som bol pre neho menšie nebezpečenstvo ako hluk prichadzajúci od chaty. A koniec koncov, keby som sa pokúsil k nemu priblížiť, pár skokmi by bol v teréne kde by som sa na neho nechytal.Nemal som v úmysle ho zbytočne stresovať, tak som ho len ticho sledoval a pár krát som ho cvakol. Na vrchole som bol sám, len niekde v diaľke v Mengusovskej doline som videl prvých turistou ako vystupujú k Žabím plesám. Zdržal som sa hore asi pol hodinu. Počasie dnes nevypadalo veľmi vábivo. Bol som rád, že aspoň včera bolo ako tak a, že som stihol výjsť na Kôprovský štít a dnes na Rysy. Na chate som sa naraňajkoval dal som si výborný čaj a začal som zostupovať. Ešte raz som sa obzrel za novou chatou. Budem si musieť na ňu zvyknúť. Neviem si pomôcť, ale tá stará pôsobila oveľa útulnejšie. No ale to chce len čas, aby nasala tú správnu atmosféru. Musí mať niečo prežité. Uvidím o rok.