Rozhovor vs.vnútorný pokoj-ticho v nás

Rozhovor je jeden obrovský rozvášnený vodopád slov.Niekedy príliš nepremyslene vzniknutých  z myšlienok,ktoré by boli urobili lepšie,keby sa rozhodli zostať niekde tam dolu,hlboko alebo možno ešte hlbšie.

Sú situácie,kedy je lepšie vyjadriť svoj názor jednoducho mlčaním.A sú ľudia,ktorí by si túto techniku,či spôsob komunikácie(nazvite si to akokoľvek),mali osvojiť a používať ju namiesto chrlenia nezmyselných a rádoby múdrych poznatkov v akejkoľvek(väčšinou vo všetkých) oblasti,či téme na rozhovor.

Ticho je spôsob ako spoznať samého seba a nájsť vo svojom vnútri to vzácne,čo poväčšine hľadáme úplne inde.Vojsť len tak do vlastného ticha je vlastne zastavenie prúdu myšlienok a umožnenie hladine našej rieky,aby ustálila svoj pohyb a vytvorila zrkadlo,v ktorom uvidíme svoje pravé JA.Možnosť sledovať príbeh svojho života na hladine vo vlastnom vnútri je najkrajším darom a zároveň stavom absolútneho šťastia a pokoja.Pokoj v duši,vnútorný pokoj,je tichom,ktoré do seba absorbuje všetky naše sny a želania,vytvorí z nich silu,vďaka ktorej sa zhmotňujú a prichádzajú do nášho života,aby napísali ten najkrajší príbeh.

Ticho v nás je úplné zastavenie toku myšlienok.Vypnutie prijímača i vysielača.

Sledovali ste niekedy svoje vlastné myšlienky?Pozorovali ste o akých nezmysloch rozmýšľate?Väčšinou sú to zbytočnosti,ktoré nás v konečnom dôsledku nikam neposunú,prípadne sa nás týkajú iba tým,že práve prebehli našou mysľou a zaplnili priestor,ktorý sme mohli rezervovať pre vlastné ticho.Rozhovory,či nezmyselné toky myšlienok niekedy pôsobia ako bariéra,kvôli ktorej sa k nám nedostanú informácie,ktoré by spôsobili náš posun vpred.Poväčšinou tieto toky nechajú zamrznúť naše životy na jednom mieste,v lepšom prípade sa pomaly brodíme močariskom vlastnej mysle.

Vstúpiť do vlastného ticha je nádherný pocit.Naučiť sa to dá pomocou meditácie.Samotná meditácia však nie je vnútorným pokojom.Je to prípava naň.Meditácia je kľúčom k tichu.Pravidelným meditovaním,používaním tohoto nesmierne vzácneho kľúča,sa otvára vstupná brána do nášho osobného ticha.Do priestoru,naplneného ničím a všetkým zároveň.Do priestoru,kde slzy sú šťastím a vnútornou očistou,a smiech,či úsmev sú smútkom premeneným na radosť.

Používanie kľúča k nášmu osobnému tichu je vstupenkou do sveta neobmedzených možností.Stáva sa neoddeliteľnou súčasťou nás samotných.Naše ego potláča do ústrania i s jeho nezmyselnými príkazmi a hlúpymi nariadeniami.Žezlo i vládu nad nami preberá náš vlastný vnútorný pokoj.Stávame sa tým,kým sme vždy chceli byť.Stávame sa sami sebou.Stávame sa svojou podstatou.Stávame sa svojím vlastným tichom.Svojím vlastným JA.

Nie teda rozhovor vs.vnútorný pokoj.Nie prúd nepremyslených slov kontra ticho,ale mlčanie vtedy,keď všetko okolo nás veľmi nahlas rozpráva.

Nie záplava slov,ale pokojný ostrovček uprostred rozbúrenej rieky.