Z "nevinného" zrkadlového rituálu sa nakoniec stal psychonautický proces, pri ktorom sa akýsi vnútorný, v zrkadle sa prejavujúci démon potešil konzumáciou psychoaktívneho listu Maconhy.
Deň Venuše. Tarotová karta dňa: Meče II. Kód dňa: 71022030.
Na pobreží sedela na kamennom stupienku žena v bledom rúchu. Mala zaviazané oči a na hrudi prekrížené ruky, v ktorých držala dva meče. Na zatmených nebesiach svietil pribúdajúci Mesiac. Hladina vody bola kľudná. Osoba zrejme hľadala vnútorný mier, rovnováhu, pravdu, alebo sa navonok iba tak tvárila.
Existuje okultná technika, ktorú som zvykol nazývať magický pohľad do zrkadla. Experimentoval som s ňou v istom období a občas ešte zvyknem. Ide o to, že sa človek nejaký čas pozerá, najlepšie pri neumelom svetle do zrkadla bez toho, aby žmurkol, a zastaví pritom tok svojich myšlienok. Zrkadiel existuje viacero typov, výber záleží na jednotlivcovi. Dá sa to aplikovať aj s obyčajným zrkadlom. Dostavujú sa zvláštne, niekedy aj strach naháňajúce vízie, radikálne zmeny vlastnej tváre v zrkadle až zmiznutie celého svojho odrazu. Niektoré skutočne silné výjavy dokážu ovplyvniť bežnú realitu človeka.
V prvý deň Venuše Leviathanovho mesiaca som si po dlhom čase urobil takýto magický pohľad do zrkadla. Rozmiestnil som večer pár sviečok bielej a čiernej farby po izbe plnej zrkadiel, sadol som si na koberček v tvare sprešovaného tigra a započal som tento interdimenzionálny čin. Asi po pätnástich minútach bezžmurkacieho a bezmyšlienkovitého stavu sa stalo, že sa moja tvár v zrkadle radikálne zmenila. Nabrala ženské rysy a pripomínala akúsi démonickú masku obklopenú dymom. Pocítil som závan studeného vetra a niektoré sviečky bezočivo zhasli. Zvyšok môjho tela zmizol v hypnotickom neznáme. Neviditeľná ruka fantómu vzala lístok psychoaktívnej rastliny zvanej Maconha a vložila si ho do huby. Tvár sa na mňa zlomyseľne usmiala a ja som sa s adrenalínom v krvi prebral z tranzu. To už bola hodina boha Marsa.
Oťapený a unavený zo zrkadlového obradu som vošiel do svätyne a zhasol som svetlo. Ľahol som si na posteľ na chrbát a zakryl som si celé telo paplónom. Vonku bola už tma a na nebesiach svietil pribúdajúci polmesiac. Vo svätyni hrala hudba z fantasy počítačovej hry Diablo Dva, po nej mala nasledovať hudba z fantasy hry Heroes Of Might And Magic Tri, Heroes Of Might And Magic Štyri a Might And Magic Šesť. To sú všetko PC hry o svete mágie, dimenzii anjelov, démonov a všetkých možných bytostí, ktoré som ako mladý trotlík často rád hrával a ktoré vo veľkej miere ovplyvnili minimálne moju predstavivosť.
Ako som tak ležal nesmelo na posteli a započúval sa do vyššie spomenutej hudby, začal som najskôr pociťovať silné búchanie srdca. Nasledovalo "stláčanie" spánkových kostí mne neznámou silou a celkové ochrnutie tela.
To, čo pokračovalo po chvíli, sa nedá ani poriadne opísať. Myšlienky sa stávali neriadenými a zmätočnými strelami a začal som z toho pomaly šalieť. Odpútaval som sa od bežného vnímania ako keď štartuje raketoplán zo Zeme a namieri si to rovno k Saturnu. Ako prvé som v duchu v zmenenom stave vedomia zámerne vyslovil, že ukončujem kontrakt so Satanom a démonmi, ktorí vládnu ľudstvu i Zemi. Po vyslovení tejto požiadavky, ktorá sa démonom isto nepozdávala, sa spustila dlhometrážna etapa čírej hrôzy. Moju predstavivosť naplno ovládli fantasmagorické vízie, ktoré nemali konca. Prúdili jedna za druhou a cítil som sa ako divák v kine, ktorý je silným fanúšikom hororov.
Temná vibrácia bola taká enormná, že sa mi zhmotňovala pred vnútorným zrakom. Začali sa mi vyplavovať traumatické udalosti z detstva, ako napríklad keď som dostal bitku ako trinásťročný od staršieho žiaka z vedľajšej školy, slovne podporovaného jeho kamarátom, ktorý sa venoval bojovému umeniu. Síce som na zakomplexovaného bitkárskeho chlapca podal vtedy sťažnosť a nejako sa to urovnalo, na tento zážitok spomínam nerád. Jeho podporný kamarát, ako som sa neskôr dozvedel, zahynul pri dopravnej nehode a zrejme skončil v diablovej mučiarni.
Pozrel som sa v "novom svetle" na svoju príležitostnú zbabelosť, lenivosť a ustráchanosť. Popri psychotropnom zážitku som sa skutočne bál o svoj život. Predstavoval som si, ako dostanem infarkt alebo ako sa zadusím, a tieto predstavy som nevedel ovládať. Vychádzali zo strachu, ktorý ma posadol ako démon. Keď som sa spýtal sám seba, či môžem teraz pokojne umrieť, pocítil som ešte väčší des. Vedel som, že nie som so všetkým v tomto materialistickom svete vyrovnaný a že skôr, ako to neurovnám, nemá cenu odísť. Uvedomil som si, že ma k tomuto pekelnému ľudskému svetu veľmi pútajú moje zápisníky, ktoré sú mojou každodennou rutinou. Sebadôležitosť, ktorou trpí celé ľudstvo, je hrozná vec a je to jedna zo záležitostí, ktoré by som si mal masívne poriešiť.
Videl som problematiku základnej spoločenskej jednotky v inom zmysle ako bežnom. Keď som sa zameral na rozklad reality, vzhliadol som, ako duše ľudí opúšťajú telá a každá duša si ide svojim smerom. Moji rodinní príslušníci sú duše, ktoré majú vlastný cieľ a svoju cestu.
Základná sociálna jednotka je tu iba naoko, v tejto hmotnej realite, ale keď jej členovia zomrú alebo sa vedome oslobodia, pôjde si každý vlastnou cestou. Chcem tým povedať, že to, ako chápeme rodinu, nie je absolútne. Je to iba dočasná životná skúsenosť. Z tohto náhľadu som bol akosi skľúčený.
Táto myšlienka ma doviedla k predstave nevyhnutnej smrti ľudí, ktorých mám rád. Pocítil som smútok a beznádej. Vyjavila sa mi aj otázka mojej bezútešnej závislosti na systéme a na ľudstve. Moje slabiny mi boli víziami predložené ako nepodarený dortík položený na rozbitom tanieri. Každú chvíľu som si ešte k tomu myslel, že zomriem. Hudba v pozadí mojim víziám dodávala "farebnosť" a "rozprávkovosť".
Mal som pocit, že zažívam nekonečné déjá vu. A akoby som bol všetkým a ničím zároveň. Tieto predstavy vo mne vyvolávali pocity úzkosti. Vnútorný boj bol neúprosný. Občas som otvoril oči a pozrel sa okolo seba, či tam nie je prítomný nejaký démon.
Zaoberal som sa otázkou hmoty. Keď som do nej v predstavách vletel, štruktúra hmoty nemala konca. Jej existencia tak, ako ju chápe ľudstvo, sa nedá spoľahlivo dokázať, mainstreamová veda je na to krátka. Usúdil som, že hmota je prejavom nekonečnosti vedomia a jej "existencia" je závislá od úrovne vnímania.
Cítil som, ako keby som mal v hrudníku tehlu. Moje srdce zvieral chlad a veľká ťažoba. Chaos a šialenstvo sa ma úplne zmocnili. Niekedy ma od bázne myklo. Cítil som v sebe pulzovať pohlavnú energiu, ale nepracoval som s ňou. V istom momente, pri zvuku akéhosi zaklopkania vo svätyni ma ovládla panika a predstavoval som si, ako do svätyne vojdú chlpatí psychopati. Výlet do "neznáma" bol tak hrozivý a neskutočný zároveň, že neviem, čo si mám o ňom celkovo myslieť. Bol to zároveň aj boj o život, keďže som si stále naivne myslel, že to neprežijem. Tento psychoaktívny zážitok mi ukázal asi doteraz najhlbšie schované stránky strachu.
Po výlete spustenom zrkadlovým tranzom nasledoval stav otupelosti a tlaku v zadnej časti hlavy. Keď som sa šiel vymočiť, vzrušila ma na záchode predstava obehu planét okolo Slnka. Vo svätyni som v noci rozpozeral film zvaný Blade Runner z roku 1982. Oslovil ma soundtrack v tomto filme a inšpiroval ma k tomu, že som prerušil pozeranie snímku a zapol som elektrické piano, na ktorom som si hral sám pre seba romantické melódie.
NAVŠTÍV SVET PSYCHEDELICKÝCH ZÁŽITKOV TU.
---
Ďalšie informácie nájdeš na facebook stránke "Strážca poznania" - klikni tu.
KONIEC!
