Zimný výstup na Teryho chatu (29.12.2024)

Keďže v Bratislave sme sneh na Vianoce naposledy videli ani nepamätám kedy, chceli sme nechať naše deti zažiť niekde aspoň povianočnú snehovú atmosféru.

Vybrali sme si chatu Zamkovského (1.475 m. n. m.) s prípadným výstupom na chatu Teryho (2.015 m. n. m.); ak to prírodné podmienky dovolia. Ku podivu v našom termíne, 28. – 29. decembra 2024, hlásili pre Starý Smokovec na dobu nočnú 2 a cez deň 8°celzia – jasno a bezvetrie. Priam ideálne počasie na turistiku; ak nebude na chodníkoch ľad. Ak...

Všetko ide podľa plánu, stihli sme spoj do Smokovca z Popradu. Malú studenú dolinu, do ktorej smerujeme, je vidieť na fotografii vyššie ako prvú sprava. Nad ňou, sprava, sa vypína dominantný Lomnický štít a zľava – Prostredný hrot (2.441 m). Susedná dolina naľavo je Veľká studená dolina, nad ktorou sa zľava vypína Slavkovský štít.

Zdravíme kráľa Tatier a vôbec celých Karpát – Gerlachovský štít. Pri pohľade z električky naň si hovoríme, že sane a boby so sebou vláčime zbytočne, veď pozrite kde začínajú snehové polia...

Pod Hrebienkom však nejaké tie zvyšky snehu dostatočného na sánkovanie predsa len nachádzame.

December 2024 bol ňa zrážky veľmi suchý dokonca aj v Tatrách. A tu navyše bolo koncom decembra výrazne teplejšie ako v nížinách, takže sneh, ktorý v priebehu mesiaca napadol, sa stihol do nášho príchodu roztopiť.

Národná prírodná rezervácia Studené doliny.

A začína sa „S tebou mě baví svět“ na spôsob bratislavskej kaviarne:

Zo Starého Smokovca na Hrebienok sa to ešte, čo sa týka zjazdnosti chodníkov, ešte dalo, ale už z Hrebienka na Bilíkovú chatu to bolo „o držku“. Našťastie sme si vzali turistické mačky, do ktorých sa nám ale veľmi nechcelo – až kým sa jeden z nás nezrúbal a to na rovnom chodníku pred Bilíkovou cahtou. Hneď na to sme sa všetci bez trucovania pustili do navliekania mačiek. Bez nich by sme sa na Zamkovského chatu dostali tak akurát štvornožky – cez viaceré zľadovatelé úseky. Nie náhodou dolina, v ktorej sa Zámka nachádza, má v názve „studená“ – Malá studená dolina. Aj keď nám ako malá rozhodne nepripadala.

Prales na rozmedzí Veľkej a Malej studenej doliny. V lete vyzerá úplne inak – nádherne.

Lomnický štít zachytávajúci jedny z posledných decembrových slnečných lúčov.

Po dobrých dvoch hodinách čistého šľapania (oslobodeného od prestávok) zo Starého Smokovca prichádzame, už takmer za tmy, na Zamkovského chatu. Víta nás veľmi útulné prostredie:

Toto je ešte čas pred večerou. A po večeri, až do „večierky“, v tomto útulnom, priam romantickom prostredí chaty, uprostred divočiny, tu vládla príjemná, priateľská atmosféra; popíjalo sa pivo, hralo sa na gitare, a dokonca aj na klavíri.

Dva krát Šariš po prvé...

Neviem byť sám... Elán.

Po niekoľkých pivách nová pesnička – „Bola raz jedna princezná, a volala sa Ema...“ bola na svete...

Ale dosť bolo zábavy. Ráno vyrážame na Teryho chatu, čo nám, tým pomalším z tímu, trvá jednu celú a trištvrť hodinu...

Prostredný hrot (2.441 m) v plnej kráse. A na konci Malej studenej doliny tróni trojica ľadových princov – štítov, z ktorých najvyšší je Veľký ľadový štít (2.627 m). Ten je po Lomnickom a Gerlachovskom štíte tretím najvyšším štítom Tatier a dokonca je vyšší ako sám pyšný – Pyšný štít (2.621 m), ktorý sa pred nami skromne úkrýva kdesi napravo.

Jednoducho nádhera. A

a schody – do neba...

a najé schodíky... tiež.

Tá bodka v strede to je balón. A za Popradskou kotlinou vidíme Národný park Slovenský raj.

Žltá stena (hore vpravo). Aj keď k žltej má z tohto pohľadu a v tomto ročnom období asi tak ďaleko ako my k nej.

Naozaj impozantná – Žltá stena (2.182 m).

Posadnutie stenou pokračuje.

Pretláčanie sa so Žltou stenou...

Lomnický štít.

Vľavo Posledná veža (2.560 m) a vedľa – Lomnický štít (2.634 m)

Kamzíky na zimnej paši...

Ľadové štíty.

Teryho chata na dosah.

Žltá stena fotená spod Teryho chaty.

A sme hore. V nadmorskej výške niečo cez 2.000 metrov.

Na Teryho chate.

S tebou ma / mě baví svet / svět.

Pri návrate z Terinky na Zamku to pred ňou cez deň na konci decembra 2024 vyzerá skoro ako v bratislavskej reštauračnej záhrade v júli.

A tak nakoniec predsa len na sánkovanie / bobovanie prichádza. Nasadať! Starí, mladí, bez rozdielu!...

Breza. Tak sa volal môj dedko z matkinej strany.

A konečne sa dostávame do Smokovca Starého; do bufetu staničného:

Básnik by povedal: Zraniteľná a vyzývavá zároveň ako stvorená na materstvo a veci s tým súvisiace... a my, dezoláti, opravujem delegáti bratislavskej kaviarne, tomu hovoríme:

Čakanie na vlak.

Ale pozor! Nepřítel nespé, nepřítel naslouchá!...:

Všimnite si toho týpka vzadu. Nie je od tajných?...

Na zdravie do nového roku zo staničného bufetu v Štrbe.