Ak ako spoločnosť uznávame, že našou morálnou povinnosťou je brániť tých, ktorým je ubližované, napr. agresorom,
hoci „len“ tým, že agresorovi dáme na vedomie, a ak máme možnosť tak mu dáme aj pocítiť, že s jeho konaním nesúhlasíme, ak uznávame, že aj postoj je čin a aj ľahostajnosťou alebo opomenutím je možné ublížiť, že nemiestna ustupčivosť len podporuje zlo, ak z histórie aj zo súčasného diania vieme, že rozum, ak sa stane vládcom nad citom, dokáže odôvodniť a ospravedlniť všetko, dokonca aj genocídu, nie to okupáciu suverénneho štátu, a ak uznávame, že sloboda, právo na sebaurčenie, štátna suverenita je vyššou hodnotou ako plná misa šošovice, prekvitajúci biznis, prehriate radiátory... potom je namieste a najvyšší čas vážne sa zamyslieť, či necháme, resp. dopomôžeme svojim postojom vymeniť tieto hodnoty za 30 ruských strieborných a „istoty“, ktoré nám tu podsúvajú napr. premiéri Česka a Slovenska naznačujúci nám, že je pre nás výhodnejšie nechať Putina na pokoji a nedráždiť ho sankciami kvôli nejakej Ukrajine.
Áno, presne takýchto zahraničných politických partnerov agresor potrebuje, čo pchajú hlavy do piesku pred jeho kúskami.
Našim premiérom samozrejme pri tom nezostáva nič len ignorovať príklady z histórie, ktoré poukazujú na to, že nehasenie toho, čo ľudí v danom čase nepálilo, sledovanie len svojich vlastných úzkych záujmov, nevidenie si ďalej od nosa, nechanie agresorov na pokoji, pokiaľ ubližovali „len“ iným, sa neskôr neraz trpko vypomstilo aj voči tým, proti ktorým spočiatku agresia nebola namierená a preto sa na ňu len dívali so založenými rukami.
A pre príklady nemusíme chodiť až tak ďaleko, ani priestorovo, ani časovo. Iba na pripomenutie, tým čo zabudli: Pred 74 rokmi, presnejšie 30. septembra 1938 na základe dohody, podpísanej len deň pred tým, mocnosťami: Spojené kráľovstvo, Nemecko, Francúzsko a Taliansko, so súhlasom predstaviteľov nášho vtedajšieho štátu, Česko - Slovensko odstúpilo Nemecku pohraničné územie osídlené prevažne Nemcami. Vo svetovej politike to bol dovtedy najodpornejší prejav politiky ústupkov. Netreba pripomínať, čo potom nasledovalo.
Nestačí nám tento a aj iné väčšie i menšie príklady, ktoré hovoria o tom, že ak agresorovi nestojí nič v ceste potom nemá dôvod sa zastaviť? Nestačí nám ani naša skúsenosť z ruskej invázie z r. 1968, ktorá sa odôvodňovala podobne ako dnes ruská okupácia Ukrajiny, a skúsenosť čo po tejto invázii nasledovalo? Dnešní borci z Kremľa majú do veľkej miery to isté zmýšľanie ako ich predchodcovia, za zradcov označujú tých, ktorí dopustili pád železnej opony a rozpad ZSSR, ktoré vnímajú ako celosvetovú tragédiu. Len doba ich vyškolila, alebo prinútila k tomu, že svoje mocenské chúťky a diktátorské sklony musia maskovať oveľa lepšie ako ich ideoví predchodcovia.
Je prejavom zbabelosti, alibizmu a nechutnej vypočítavosti, ak naši štátni predstavitelia sú proti sankciám voči Rusku, kvôli okupácii Ukrajiny, ale neponúkajú iné riešenie ako zastaviť alebo aspoň pribrzdiť agresora v jeho mocenských plánoch na úkor suverenity a svojprávnosti inej krajiny. A tiež na úkor svojich vlastných občanov, ktorí sankcie pocítia najviac. Je len na Putinovi, čo uprednostní, či svoje imperialistické chúťky, alebo to, čo prospieva bežným, zväčša chudobným Rusom, ktorí svoje základné potreby nenaplnia tým, že Rusko, ako najväčšia krajina sveta, bude ešte o čosi väčšia o Krym a Ukrajina bude naďalej ich kolóniou.
Áno, sankcie nie sú zázračnou pilulkou na zastavenia agresora, časom môžu, ale aj nemusia vôbec zabrať, ale je to stále lepšie ako nečinné čakanie so založenými rukami. A so založenými rukami tu stoja aj tí, ktorí sa snažia predstierať, že je tu aj iná cesta ako sankcie. Vraj diplomatické riešenie. Akoby snahy o diplomatické presvedčenie Vladimíra Putina, aby upustil od agresie voči Ukrajine tu nikdy neboli a nie sú.
Lenže oni tu boli a sú a žiaľ zjavne nezabrali a nezaberajú. Preto ak napriek tomu ich Fico a iní ponúkajú ako náhradu za sankcie v tomto prípade ide o zásterku. A Fico to veľmi dobre vie. Z toho dôvodu jeho populistické slová o riešení ruskej okupácie diplomatickou cestou v preklade znamenajú: Ruského agresora treba konečne nechať na pokoji lebo je to tak výhodnejšie. Otázne len je pre koho, za akú cenu a na ako dlho.
