Romantický mýtus o nábožensky tolerantnej stredovekej al-Andalusii

Okolo spolužitia židov a moslimov v Andalúzii vznikla na sklonku 19. storočia romantická legenda, lebo židovskí intelektuáli v tom období začali byť zdesení z nárastu agresívneho antisemitizmu v Európe

a preto skúšali nájsť v dejinách príklad, ktorý by doložil, že židia a moslimovia môžu spolu žiť v mieri.

Narazili na dejiny Andalúzie a obliekli dobu jej rozkvetu (9. a 10. storočie) do romantického hábu. V tom období tu síce neplatili pravidlá šárie a Židia mohli, v moslimami ovládanej Andalúzii, zastávať vysoké funkcie v politike a armáde, ale len odtiaľ potiaľ.

V 11. stor. sa veľkovezírom, pri dvore berberského kráľa Chabbúsa v Granade, stal židovský básnik a teológ Naghrela. Keď bol potom menovaný ešte aj za vrchného veliteľa armády, andalúzski moslimskí teológovia sa postavili na odpor. Začali v tom vidieť mocenské ohrozenie islamu na Pyrenejskom ostrove. Ich prejavy zarezonovali hlavne u moslimských migrantov so Severnej Afriky. Začali štvať proti židom, kresťanom a tiež proti tým moslimom, ktorí nežili podľa šárie.

Keď po smrti veľkovezíra Naghrela nastúpil do funkcie jeho syn Jozef, moslimskí teológovia vyzvali davy, aby ho zvrhli násilím. Zúriví náboženskí fanatici začali vyčíňať v židovských štvrtiach Granady. Búradi domy a zabili každého žida, ktorého zbadali. Pogrom stál životy 4.000 židov a padol mu za obeť aj veľkovezír.

Kresťanom a židom síce bola naďalej zaručené sloboda náboženského vyznania, ale za takých podmienok, že mnohí prestúpili na islam. Napr. už nemohli jazdiť na koni, stavať vysoké domy, či mali povinnosť nosiť na odeve značku informujúcu o ich náboženskej príslušnosti.  Filozófia bola postavená na roveň rúhačstva a vzťahoval sa na ňu rovnaký trest. V Cordóbe pálili knihy veľkého filozofa Ibn Rušdu (Averroes), ktorý prispel k vzniku kresťanskej scholastiky (ktorá základné pravdy preberá hlavne od Aristotela, upravuje ich a rozvíja v kresťanskom duchu a používa pritom deduktívnu metódu. Spája sa v nej aristotelovský rozum, tradícia svätých otcov a kresťanská viera. Vo svojom rozvíjaní uplatňuje dialektickú metódu).

Podobný osud postihol i židovského filozófa Mošeho ben Majmona. Mnoho židov vtedy opustilo Andalúziu. Ďalší museli konvertovať na islam.

Islamské zákony dhimmi, znevýhodňujúce príslušníkov iných náboženstiev, boli v Osmanskej ríši zrušené až v polovici 19. stor., ale zrovnoprávnenie aj tak dodnes zostalo v moslimských krajinách iba na papieri. Naopak, vo Francúzsku boli židia aj v skutočnosti uznaní za  plnoprávnych občanov už po Francúzskej revolúcii, teda už koncom 18. stor. Židia, ktorí vtedy začali z Blízkeho Východu húfne prúdiť do Európy, videli v európskom osvietenstve šancu ako sa emancipovať a stáť sa uznávanými občanmi. Moslimovia však v ňom videli ohrozenie svojej náboženskej identity a obrnili sa proti nemu. A toto viacmenej platí v moslimských krajinách dodnes. Aj keď myšlienky osvietenstva sa v nich z času na čas kde tu prebudia, stále ťahajú za výrazne kratší koniec povrazu. Podobne, alebo ešte zreteľnejšie, to je vo veľkých moslimských komunitách západných európskych krajín.

Mýtus menom Andalúzia, ako oázy tolerancie, vzájomného obohacovania a inšpirovania arabskej a židovskej kultúry, vydržal len tak dlho, kým mocenská pozícia arabských dobyvateľov zostala nedotknutá. Moslimovia mali dlhodobý ekonomický záujem, aby si kresťania a židia ponechali svoju vieru, lebo platili oveľa vyššie dane než moslimovia. (Ešte 400 rokov po islamskom dobytí bolo 60 % Sýrčanov a Egypťanov kresťanského vierovyznania).

P.S.:

Článok čerpal z knihy Hameda Abdela-Samada, pôvodom moslima, ktorému som už venoval samostatný článok. Kniha sa volá „Islamský fašizmus“, ktorú z nemeckého originálu vydala v r. 2016 Euromedia group, a.s. – Knižný klub, Praha.