Posledná exotika Česko - Slovenska & Z Humenného do Stužického pralesa

Aj keď Slovensko je na prírodné krásy mimoriadne bohaté, mnohé turisticky preplnené strediská už prestali byť pre ozajstných milovníkov prírody príťažlivými.

K nim sa pridávajú aj tí mestskí ľudia, ktorí hľadajú pravý opak mesta, a teda tzv. zapadáky, dedinky, kde líšky dávajú, alebo vlci vyjú na dobrú noc. Títo ľudia utekajú od civiliácie čo najďalej do lokalít, alebo "oáz" pokoja, ticha..., do prírody a lesov čo najmenej poznačených ľudskou činnosťou. 

Jednou z mála takýchto oblastí na území Česka a Slovenska sú nepochybne Bukovské vrchy s Národným parkom Poloniny na severovýchode Slovenska. Nachádza sa tu viacero pralesov, resp. národných prírodných rezervácií (NPR) a prírodných rezervácií (ide piaty a štvrtý stupeň ochrany), teda častí lesov s ešte väčším stupňom ochrany ako má samotný národný park, ktorý má 3. stupeň ochrany prírody.

A jednou z NAJ národných prírodných rezervácií, a nie len Bukovských vrchov a NP Poloniny, ale aj celého Slovenska, je Národná prírodná rezervácia Stužica. Tvorí ju rozsiahla dolina, resp. dolina Stužickej rieky, ktorá odteká na Ukrajinu. Rrezervácie je 7,5 km2. Je najväčšou prírodnou rezervácií v NP Poloniny z celkovo 15-tich rezervácií parku. Druhou a treťou najväčšou prírodnou rezerváciou sú tu NPR Udava a Jarabá skala, obe o rozlohe zhruba 4 km2. O vznik viacerých tamojších prírodných rezervácií, alebo o ich výrazné rozšírenie, sa zaslúžilo Lesoochranárske združenie VLK.     

NPR Stužica ako aj NP Poloniny (298 km2) sú súčasťou Biosférickej rezervácie Východné Karpaty. Ide o  územie zapísané do zoznamu biosferických rezervácií UNESCO. Má rozlohou 2 132 km2 a nachádza sa teda vo Východných Karpatoch a to na území Poľska, Slovenska a Ukrajiny. Táto biosférická rezervácia bola od roku 1992 iba na území Poľska a Slovenska. V roku 1998 sa pripojila aj ukrajinská časť a vznikla tak prvá biosférická rezervácia na svete rozprestierajúca sa na území troch krajín. Tvoria ho tri národne parky v celku. Najväčší z nich je jednoznačne poľský Beskydský národný park. Viac tu: http://www.pralesy.sk/lokality/lokality-pralesov.html?id=89&task=view

Cestou do Stužice:

NP Poloniny leží v Prešovskom kraji, na Hornom Zemplíne. Jeho centrom, a zároveň bránou do pohoria Vihorlat, sú Humenné:

Najvyhľadávanejším turistickým objektom mesta je renesančný kaštieľ s parkom.

Aj keď dobrý vojak Švejk (vpravo) údajne dorazil až do Humenného. Pritom sa nevie, či na ceste z, alebo do Stužického pralesa...

Viac o Humennom a okolí tu: https://www.severovychod.sk/vylet/humenne-2019 

Bránou do NP Poloniny je mestečko Snina:

Snina – kaštieľ. Dňa 5. júla 2013 napoludnie sa na nádvorí kaštieľa uskutočnilo otvorenie zrenovovaného kaštieľa na ktorom bol prítomný priamy potomok vtedajších vlastníkov kaštieľa a zároveň čestný občan mesta Snina, Dušan Roll, ktorý odovzdal symbolický kľúč vtedajšiemu primátorovi mestečka. Viac k Snine tu: https://www.snina.sk/mesto/fotogaleria/mesto-snina-13sk.html 

Zo Sniny je to veľmi blízko aj do centrálnej časti pohoria Vihorlat so svojim Morkským okom a Sninským kameňom nad ním. Viac tu: https://www.mtbiker.sk/clanky/11842/tip-na-vylet-snina-spoznaj-mesto-pod-sninskym-kamenom.html

Tesne za Stakčínom je už skutočná brána do národného parku:

Cestou do Stužice však z národného parku ešte dva krát vystúpime, ale stále sa pohybujeme v jeho ochrannom pásme.

Mapa NP Poloniny. 

Prichádzame k vodnej nádrži Starina - k najväčšej zásobáreň pitnej vody v celej Strednej Európe. Je tu prísne zakázané kúpanie a vôbec čo i len približovať sa k brehom vodnej nádrže. Jej krásu, ktorá však stála, alebo si vyžiadala zatopenie 7 dedín, si môžete vychutnať z blízkej výhliadky, ktorá sa nachádza v južnej časti vodnej nádrže. https://www.kamnavylet.sk/sk/atrakcia/vodna-nadrz-starina-jalova

Ubytovanie v chalupách a pod. v blízkosti Stariny: https://www.megaubytovanie.sk/rozhladne/vyhliadka-na-vodnu-nadrz-starina

Od Stariny prechádzame dedinakmi Príslop, Kolbasov (pekný názov, však?), pričom tentokrát míňame dedinky Topoľa, Ruhina, Ruský Potok, ktoré sú v bočných dolinách Bukovských vrchov   

a prichádzame do, dá sa povedať strediskovej dediny – Ulič, v ktorej sa určite oplatí vidieť minimálne miniskanzen, v ktorom sú modely drevených cerkvi, z ktorých až sedem je z obcí Uličskej doliny.https://www.obeculic.sk/-sucasnost

Kto chce v okolí Sniny vidieť drevené kostolíky, resp. po tamojšom - v rusínskom jazyku - "cerkve" (keďže v tejto oblasti žije početná rusínska menšina) "naživo", tak ich prehľad je tu: http://stary.stakcin.eu//index.php?option=com_datsogallery&Itemid=91&func=viewcategory&catid=11

Bol spomenutý rusínsky jazyk, takže vyvstáva otázka, kto vlastne sú tí Rusíni, alebo ešte inak - "Rusnáci". V krátkosti: Nejde ani o Rusov, ani o Ukrajincov; aj keď v minulosti boli snahy Rusínov poukrajinčiť. Najstaršie dejiny Rusínov sú len málo spracované. Jedna teória hovorí, že Rusíni sa začali usadzovať v Podkarpatsku v 6. storočí a prišli z území severovýchodne od Karpát až z oblastí Dnepra.

Nech je akoľvek, domovinou Rusínov je oblasť známa ako Karpatská, alebo Podkarpatská Rus rozprestierajúca sa na rozhraní Ukrajiny, Slovenska a Poľska. Po skončení 1. sv. vojny sa stala súčasťou Česko - Slovenska, s výnimkou 20 dedín na juh od Tisy, ktoré boli pripojené k Rumunsku. V decembri 1938 Rusíni dostali autonómiu (Podkarpatská Rus) a k 1. 1. 1939 premenovali Podkarpatskú Rus na Karpatskú Ukrajinu. 15. 3. 1939 vyhlásili svoj vlastný štát, ktorý ale trval len zhruba 48 hodín, lebo bol násilne začlenený do Maďarska. Počas 2. sv. vojny boli teda Rusíni obyvateľmi Maďarska a v menšej miere aj Slovenska. Rusíni v Maďarsku, ako väčšinové etnikum na území (oklieštenej) Podkarpatskej Rusi, získali určitú samosprávu. To sa týkalo aj území východného Slovenska, ktoré boli po malej vojne 1939 pripojené k Maďarsku a v rámci neho k rusínskemu územiu.

V dedine Ulič sa stáčame na sever a to do Uličskej doliny, v závere ktorej je Nová Sedlica. Uličská dolina, najvýchodnejší cíp Slovenskej republiky je kraj bohatý na tradície, kultúru a jedinečné prírodné prostredie. Očakáva vás tu deväť malebných dedín s pohostinným obyvateľstvom, s očarujúcim svetom rozkvitnutých dolín, strmých strání a hlbokých lesov, svetom pramenistých horských bystrín a skutočných oáz liečivého ticha.

Počas 2. svetovej vojny bola obec Ulič súčasťou Maďarska. Prvý autobus z Uličskej doliny na západ do Sniny začal premávať v roku 1947. V roku 1951 začali budovať do Sniny novú cestu, ktorá slúži ako jediné cestné spojenie Uličskej doliny s ostatným svetom dodnes. Vzdialenosti sú tam veľké. Z koncovej obce Uličskej doliny - Novej Sedlice je to do okresného mesta Snina 45 km, na križovatku s Ublianskou dolinou a na najbbližší vlak, ktorý je v Stakčíne, je to 37 km. O hraničnom priechode Ulič - Zabriď sa hovorí už niekoľko rokov, intenzívne zaň lobujú najmä samosprávy z oboch strán schengenskej hranice. Viac k Uličskej doline tu: https://serbak.blog.sme.sk/c/336744/Ulicska-dolina.html

Gréckokatolícky drevený chrám sv. archanjela Michala. V linku nižšie nájdede zoznam drevenýc kostolíkov nie len z tejto oblasti, ale aj z oblasti Bardejova a Svidníka:  http://www.drevenechramy.sk/drevene-chramy/snina-okolie-a-ine/ulicske-krive/ 

A tu už je záver Uličskej doliny s Novou Sedlicou a v pozadí najprv predhorie hrebeňa a za ním aj hlavný hrebeň Polonín, kde vpravo od stredu je vidieť aj ich najvyšší vrch - Kremenec (1.221 m) a pod nim je možné rozoznať dolinu riečky Stužica.    

Vstupujeme do Novej Sedlice – najvýchodnejšej slovenskej obce:

Je to rádová potočná obec v Uličskej doline na hornom toku Zbojského potoka. Stred obce sa nachádza v nadmorskej výške 421 m.

ŠTATISTIKA OBYVATEĽSTVA
1930 – 772, 1940 – 896, 1950 - 645, 1961 - 795, 1970 – 793, 1980 - 686, 1991 – 448, 2001 – 337

V obci sa nachádzajú dve predajne potravín, pohostinstvo, penzión, obecný úrad a požiarna zbrojnica. Budova kultúrneho domu slúži pre miestne obyvateľstvo na kultúrno - spoločenské podujatia. Budova bývalej základnej školy slúži pre dôchodcov a pre mládež. V roku 2014 obec v tejto budove zriadila športovú miestnosť.

Pre obec bol tragickým obdobím koniec 17. a začiatok 18. storočia. Život obyvateľov ovplyvnili udalosti protihabsburského povstania a morová epidémia, ktorá sa do týchto končín preniesla v rokoch 1676-1680 z Poľska a trvala do roku 1710. Tieto pohromy priniesli skazu pre obec. Odrazom je zníženie počtu obyvateľstva. Celé 18. a 19. storočie sa nieslo v znamení neúrodnosti, hladu a častej smrti. Pôvodné obyvateľstvo bolo pravoslávneho vierovyznania. V roku 1690 v Stakčíne farári tejto oblasti prijali úniu, t.j. prešli na grécko-katolícku vieru. Od roku 1777 bola v obci vedená matrika.

Úplnou katastrofou pre obec bola 1. svetová vojna so začiatkom 28.7.1914. Takmer všetky obytné domy i hospodárske budovy boli zničené. Podľa pamätí ľudí ostali v obci stáť dve nepoškodené budovy – stará drevená cerkva a roľnícky domček. Čo sa týka bývania, ľud býval veľmi jednoducho v drevených domčekoch, ktoré boli pokryté slamou dlážka bola z udupanej hliny. Ťažko pracovali, deti hynuli podvýživou. Jediný lekár bol až v Snine. Ľudia nevedeli čítať a písať. Do školy sa chodilo, len keď doma nebolo čo robiť. No o tom, že im na vzdelaní záležalo svedčí fakt, že si svojpomocne postavili novú murovanú školu v roku 1927 medzi prvými v okrese Humenné. Roky 1918 – 1938 znamenajú rozvoj národnostného slovenského i ukrajinského školstva. Zlepšili sa sociálne i zdravotné podmienky.

Ako druhou úplnou katastrofou bola 2. svetová vojna, ktorej odrazom bol hlad, bieda, utrpenie a choroby. September 1944 zaznamenáva príchod Nemcov. Nová Sedlica sa musela evakuovať. Mladí odchádzajú, ale veľa ich napriek nástrahám ostávajú.

Nová Sedlica bola oslobodená Sovietskou armádou 16. októbra 1944. Obyvatelia všetky svoje sily zamerali na obnovu dediny, budovali nové domy, objekty. Ich činnosť narúšali ukrajinsko-poľský Banderovci, ktorí 27. novembra napadli Novú Sedlicu. Navyše obec postihol aj týfus na následky ktorého zomrelo 87 osôb. Postihnutým pomáhali aj lekári z Užhorodu. Našťastie prišla pomoc z úradov v rámci „akcie U-U“ v roku 1960. Vybudovala sa nová cesta a prebieha výstava nových rodinných domov. Zveľaďovanie obce pokračovalo, bola zavedená elektrifikácia (1959) , začalo sa s výstavbou kultúrneho domu a opravili sa zničené mosty. Miestny rozhlas a prvý samospádny vodovod bol zavedený v roku 1961. Vybudovala sa asfaltová cesta. Prvý autobus sa datuje už od roku 1955 a rok na to sa vybudoval obchod s potravinami. Viac k obci tu: http://www.obecnovasedlica.sk/index.php?id=5&gi=1

Drevený chrám svätého archanjela Michala bol postavený pred vyše 250 rokmi, v roku 1764. Bol  situovaný na vyvýšenine v blízkosti terajšieho cintorína. Po vybudovaní nového murovaného chrámu bol premiestnený do Expozície ľudovej architektúry a bývania Vihorlatského múzea v Humennom. Viac k chrámu tu: https://www.severovychod.sk/vylet/dreveny-chram-nova-sedlica-humenne

Dnes tento chrám pripomína už iba jeho zmenšenina; umiestnená v obecnom parčíku.

Hostinec BESKYD - súkromný ubytovací objekt s poskytovaním služieb  rýchleho občerstvenia http://www.hostinec-beskyd.sk/galeria.html. Lôžková kapacita: 9 osôb.        

Penzión Kremenec – reštaurácia (domáce špeciality) http://www.kremenec.sk/sk/penzion-restauracia-kremenec.alej

Chalúpka deduška Večerníka skutočne existuje, a kde inde sa môže nachádzať ak nie v Novej Sedlici, v najvýchodnejšej obci Slovenska, kde dobrú noc líšky dávajú... Viac tu: https://spravy.pravda.sk/domace/clanok/432951-chalupke-deda-vecernicka-hrozi-koniec/

Nová Sedlica – Zbojský potok - pramení v Poloninách na juhozápadnom svahu vrchu Rabia Skala (1.167 m) tesne pod jeho vrcholom. Všimnite si toho rybára...

Cestou z Novej Sedlice do Stužice:

Aj keď ešte nie sme v národnej prírodnej rezervácii Stužica, sme už v lesoch NP Poloniny. 

Pohľad do Uličskej doliny, kde je rozoznať obce Nová Sedlica a Zboj. 

Národný park Poloniny bol vyhlásený v r. 1997 na ploche 298 km2 s ochranným pásmom 110 km2.

"Na území tohoto národného parku je najvyššia koncentrácia prírodných lesov (pralesov) na Slovensku. Na ich ochranu bolo doteraz vyhlásených 6 národných prírodných rezervácií (Stužica, Jarabá skala, Rožok, Pľaša, Havešová a Stinská).

Pre územie národného parku sú tiež charakteristické horské lúky - poloniny, ktoré sa nachádzajú na hlavných hrebeňoch Bukovských vrchov. Najkrajšie z nich sa nachádzajú v okolí Pľaše, Ďurkovca, Riabej skaly a Kamennej lúky. Príslušnosť územia národného parku k Východným Karpatom sa prejavuje vo výskyte východokarpatských druhov rastlín, živočíchov a ich spoločenstiev, z ktorých viaceré sú endemity. Z rastlín k najvýznamnejším východokarpatským endemitom patrí napr. iskerník karpatský, hadomor ružový, klinček bradatý, fialka dácka, mliečnik Sojákov. Vysokou biologickou diverzitou sa vyznačuje aj fauna národného parku. Doteraz tu bolo zistených 3600 druhov bezstavovcov zo skupín dvojkrídlovcov, motýľov, pavúkovcov a chrobákov. Zo stavovcov sa zistilo 294 druhov, z toho 13 druhov obojživelníkov, 8 druhov plazov, 198 druhov vtákov a 55 druhov cicavcov. Výskyt početných druhov fauny, osobitne veľkej lesnej zveri, podmieňujú rozsiahle komplexy pôvodných bukových a jedľobukových ekosystémov. Trvale tu žijú všetky naše mäsožravce a sporadicky z územia priľahlého Bieszczadského národného parku v Poľsku sem preniká zubor a los. Súčasťou chráneného územia sú tiež jedinečné kultúrne pamiatky, akými sú drevené kostolíky (cerkvi) východného obradu v Topoli, Uličskom Krivom, Ruskom Potoku a Jalovej.

Medzi Poloninské naj patrí:

- najväčší komplex pralesov na Slovensku,

- najmenej navštevovaný národný park,

- najviac Národných kultúrnych pamiatok - drevené kostolíky v rámci národných parkov Slovenska,

- najvyšší výskyt veľkých lesných zvierat (vlk, medveď, zubor, mačka divá, los),

- najnižší stupeň svetelného znečistenia na Slovensku. Ideálne miesto na pozorovanie hviezdnej oblohy,

- najznámejší vodopád je Oreničova skala, najvyšší vodopád je Nad Medovou babou (10 m),

- najvýdatnejší minerálny prameň je Kyslá voda v Zboji,

- jediná jaskyňa: pseudokrasová jaskyňa pod Stinskou pri obci Zboj,

- najväčšia plocha s riečnym pirátstvom je na hornom toku Udavy (priznám sa, neviem čo to znamená).

Viac tu: http://www.poloniny.fussion.info/

Stužický prales - skutočná divočina ukrytá v najvýchodnejšom kúte Slovenska & Nie divoký Západ, ale Východ!... :

Prales Stužica je súčasťou série lokalít karpatských bukových pralesov na Ukrajine a Slovensku, ktoré boli v roku 2007 zaradené do zoznamu svetového prírodného dedičstva UNESCO.

Aj napriek pomerne vysokej nadmorskej výške, od zhruba 650 do 1.200 m n. m., tú staré stromy dosahujú značné hrúbky: javor horský - obvod 298 cm v 1.090 m.n.m., buk lesný - obvod 211 cm v 1.140 m n.m.

Do NPR Stužica (jej veľkosť pre predstavu je 3 krát 2,5 km) sú zahrnuté aj časti, ktoré boli vyrúbané počas 2. svetovej vojny. Územie v okolí Stužice pripadlo po tzv. malej maďarsko-slovenskej vojne v roku 1939 vtedajšiemu Maďarsku, ktoré potom v oblasti začalo s ťažbou dreva. Okolo Stužickej rieky bola postavená lesná železnička. Zvyšky po nej (násyp, stopy po pražcoch a mostíkoch) sú  dodnes dobre viditeľné. Prales pred úplným vyrúbaním zachránilo ukončenie 2. svetovej vojny a nové usporiadanie hraníc jednotlivých štátov, kde zakarpatská Ukrajina pripadla Sovietskemu zväzu (dnešné územie Ukrajiny). Tým sa značne sťažil prístup a hospodárske využívanie územia zo slovenskej strany.  Celé územie totiž gravituje do Ukrajiny." http://www.pralesy.sk/component/oblasti/?id=89&task=view

Stužická rieka je potok, prítok rieky Uh. Meria 8 km (z toho 4,3 km na území Slovenska). Pramení v na južnom svahu vrchu Čiertaž (1.071 m) v nadmorskej výške približne 950m v katastrálnom území obce N. Sedlica. Celý jej úsek na území Slovenska je súčasťou NPR Stužica. Táto bola vyhlásená už v r. 1965 a neskôr novelizovaná až na dnešnú výmeru 761,5 ha. Ochraňuje komplex prírodných jedľovo-bukových porastov vo všetkých štádiách jeho vývoja. Osobitým vzrastom a vekom sa tu ale vyznačuje nielen jedľa a buk, ale aj javor horský. Viac k NP Poloniny t

https://www.objavtepoloniny.sk/vyhladat-zazitok/?tour-search=&tax-tour_category%5B%5D=cyklo-a-turistika&date=&min-price=&max-price=

https://www.facebook.com/objavtepoloniny/?ref=page_internal

Územím rezervácie preteká nielen Stužická rieka, ale aj jej prítok - Kamenistý potok.

Stúpame na vrchol Kremenca dolinou Kamenistého potoka a okrem iného obdivujeme aj "špirálovité buky" a tzv. mŕtve drevo.

Zhruba 40 minút od vrcholu Kremenca prichádza búrka... a náš tím sa rozdeľuje na dve skupiny... Prvá skupina... sa otáča a vracia sa do základného tábora..., zatiaľ čo druhá, tá sa pokúša "dobiť vrchol hory"..., čo sa jej napokon aj darí...

Prestáva na chvíľu pršať a tak môžme urobiť pár vrcholových foto. Odporúča sa zahnúť doprava, lebo po chvíli sa turistom otvorí takýto pohľad na poľskú Veľkú Rawku (1.307m):  

V zime sú tu parádne lyžiarske bežecké trasy. 

Pohľad z Kremenca na východ.

Pri zostupe opäť začína pršať... a my sa šmýkame ako na ľade 

Keď dážď na spiatočnej ceste chvíľu ustane, tak čo to ešte pofotím, čo sme nestihli kvôli dažďu na ceste hore.

A to už sme tesne, asi 25 minút chôdze od parkoviska pod lesom na hornom konci Novej Sedlice, teda už mimo prírodnej rezervácie.

Čo dodať na záver... Zacitujem zo stránky hiking.sk:  ...“Kremenec si nejakú energiu vyžiada. Predsa len ide o vyše 1000-metrové prevýšenie. Výdatne ju však môžete dopĺňať neopísateľným pokojom okrajových častí pralesa Stužica. Ak sa tam budete cítiť ako na konci sveta, je to v poriadku. Garantujem vám, že v momente, keď sa vrátite späť do civilizácie, vám práve za tým všetkým príde clivo.“... https://hiking.sk/hk/ar/2621/nova_sedlica_kremenec_a_spat.html?ref=ar_aut&rn=3

„...Ak vám niekto niekedy povie, že také lesy, ako sú v Poloninách, sú bárskde, neverte mu a bežte sa pozrieť. Miestami pripomína až rozprávkové kulisy. Spočiatku sa až nechce veriť, že idete živou krajinou. Miesto má akoby vlastný čas, vlastný príbeh, vlastnú klímu... Dolieha na vás na jednej strane svojou mohutnosťou, no na strane druhej je to útulné voňavé miesto, ktorého kúsok si chcete vziať so sebou domov. A tak pozeráte, načúvate, privoniavate, dotýkate sa, trošku fotíte, aby všetky vnemy zanechali čo najvýraznejšiu pamäťovú stopu, kým sa sem opäť vrátite. Tam, kde končí húšťava vysokých bukov so svojou zelenou jedličkovou sukňou, ktorá nakoniec vyústi na čistinku s neveľkým vodopádom, tam iba zavrtíte hlavou a na vašej tvári sa objaví jemný úsmev okorenený možno aj slzičkou na kraji. A nikto - už nikto vás nikdy nepresvedčí, že taký les je bárskde.“... https://hiking.sk/hk/ar/3139/mala_a_wielka_rawka_dzial_a_riaba_skala.html

 Viac k NP Poloniny tu:

https://www.objavtepoloniny.sk/vyhladat-zazitok/?tour-search=&tax-tour_category%5B%5D=cyklo-a-turistika&date=&min-price=&max-price=

https://www.facebook.com/objavtepoloniny/?ref=page_internal