Navštívili sme Peru; časť bývalej Ríše Inkov.

Čo dnes vieme o Inkoch? A aj keď informácií o nich nie je málo, dosť je tu aj nezodpovedných otázok nad ktorými si lámu hlavu bádatelia aj vedci.

A nakoľko sú tie informácie, ktoré dnes už považujeme za fakty, len informáciami povrchnými?...

Nechcem nikomu pripisovať monopol na pravdu, len mám za to, že svetlo do skutočného života Inkov a nezodpovedaných otázok v súvislosti s nimi môže vniesť, alebo vnášať kniha „Zaviate doby sa prebúdzajú - zväzok č. 2“ (link pod článkom), v ktorom, okrem zvyšných piatich príbehov, je zaznamenaný aj príbeh o Inkoch – „Ríša Inkov“. Tieto knihy obsahujú výňatky historických, vrcholových a obratových bodov ľudstva. Ich účelom nie je na seba nadväzujúce bádanie o dejinách, ale idú nad ich poznanie. Správy sú oslobodené od všetkých doplnkov neskorších mocenských a geopolitických vplyvov a robia tak vtedajšie dianie zrozumiteľným podľa svojho pôvodu a priebehu. Vlastným obsahom kníh je pritom duchovný vývoj ľudí v dávnejšej dobe, prijímaný a opisovaný ľuďmi k tomu povolanými. Známe je len nakladateľstvo, ktoré tieto zväzky kníh vydáva a je to „Stiftung Gralsbotschaft; Nemecko“ (Na Slovensku Nadácia Posolstva Grálu). Toto nakladateľstvo vydáva aj série kníh pod názvom „Z doznelých tisícročí“, či „Pripravovatelia cesty“, medzi ktoré napr. patria aj knihy: Budha, Mohamed, Lao-c’, Zoroaster,..., ktoré ponúkajú „videné príbehy“ – zaznamenané ľuďmi, ktorí boli otvorení k nahliadnutiu do duchovných súvislostí minulých udalostí, podané bez prikrášľovania a ľudských výmyslov. Toto však človek môže posúdiť iba citom.

Nižšie sú moje poznámky z príbehu „Ríša Inkov“, ktoré som si spísal pred viac ako štvrťstoročím a ktoré ani zďaleka nenahrádzajú čítanie samotnej knihy. Sprostredkovávajú len minimum z toho, čo kniha ponúka. (Teraz je na ich zverejnenie, tu na mojom blogu, myslím si ten správny čas, keď som bol jedným z tých,

ktorí mal, mali tú možnosť, alebo vymoženosť, (konečne) navštíviť Peru a stalo sa tak v dňoch 13.7. – 22.7.2026):

...

A je tu Hualkar, „Veľký“, kráľ Inkov, aby rozprával o sebe a o svojej ríši:

... Ríša Peru sa kedysi rozprestierala od jedného oceánu k druhému. To, čo dnes nazývate Peru, je len úbohý zvyšok tejto ríše. Indiáni, ktorí ho dnes obývajú, pokiaľ sa tam neusídlili cudzinci, sú potomkovia posledných spomedzi našich synov. ...

... Ako vyhasnutý, zmytý z povrchu zemského sa mi ešte dnes donedávna zdal rod Synov slnka. Ale viem, že raz bude národ Inkov na zemi opäť veľký a šťastný. ...

... Náš starý svätý chrám, ktorý sme kedysi vybudovali na pokyn Najvyššieho a ktorý bol potom neskôr na jeho pokyn potopený, aby bol chránený pred nečistými rukami, aj ten bude smieť opäť povstať. Leží hlboko pochovaný vo vodách jazera, ktorým ho nechali zaplaviť bytostní pomocníci (bytosti prírody; veľké, malé). Na jasnej hladine sa ešte zrkadlia snehom pokryté skalnaté hory, ale už po stáročia tu bytostní pracujú, aby všetko pripravili pre deň, keď veľké zemetrasenie pretvorí zem. ...

... Naša kultúra je prastará. Pred viac ako 6 tisíc rokmi podľa vášho letopočtu, bola krajina, ktorú nazývate Južná Amerika, ako rajská záhrada. Zvieratá a ľudia žili v priateľstve. Lesy a vodné toky zjavovali ľuďom svoje tajomstvá. Bytostní pomocníci im boli učiteľmi a priateľmi. Každá kvetina im hovorila o dobrote Božej, každé šumenie dažďa zvestovalo Jeho Všemohúcnosť, každá búrka upozorňovala na jeho hnev.

Ľudia žili vnútorne spojení s prírodou. Nazývali sa „Synmi slnka“, lebo vyciťovali, že slnečné lúče im dodávajú silu, dávajú dozrievať plodom a zapaľujú oheň; skrátka, že slnko je darom života a slnko si ctili s vďakou ako matku. Neskoršie dobyvatelia povedali, že Inkovia sú uctievačmi slnka. Nikdy sme nimi neboli. Bieli dobyvatelia len nemohli porozumieť našej láske k veľkej zlatej matke, pretože neboli s prírodou spojení. Žili sme v prírode a s ňou. Bolo to tak oblažujúco jednoduché a samozrejmé; pretože vtedy boli ešte ľudia čistí. ...

... A tak ako sa Inkovia cítili zjednotení s prírodou, tak vyciťovali aj svoje spojenie s Bohom. A z ich úst nenútene a prirodzene vychádzala vďaka za všetko dobré, čo denne nanovo prežívali. Nemali o čo prosiť, k tomu došlo až omnoho neskôr. ... Keď si ľudia myslia, že Boha musia o niečo prosiť, potom už nemajú k nemu správny vzťah. ...

... Boh je neviditeľný, ale vodcovia bytostných boli vtedy ľuďom viditeľní a hodní úcty. K nim smerovali mnohé prosby, pretože boli vzormi a učiteľmi ľudí, ktorí žili čisto. ...

... Zmocňuje sa ma nevýslovný zármutok, keď myslím na oné zašlé časy. Ale budúcnosť je predo mnou opäť svetlá. ...

... V ríši Inkov vládol mier a rovnováha. Práca bola zábavou a radosťou. Kam len oko dovidelo, videlo krásu. Krásu tvorili ľudia vôkol seba. ...

... Skôr, než ľudia svoju prácu ráno začali, ďakovali Bohu, že ich stvoril; skôr, než svoje každodenné dielo večer ukončili, ďakovali Bohu, že ich činnosť požehnal. ...

... Z bytostných pomocníkov, škriatkovia a gnómovia ukazovali mužom ako musia vykopať zem, aby stavba bola pevná, ako otesať kamene na stavebné múry. Všetky kamene boli presne vyrátané, jeden sa opieral o druhý bez toho, že by zostala voľná čo i len najmenšia štrbina. ... Napokon okraje rovnomerne obrúsili, takže žiadne oko nepostrehlo, kde boli kamene spojené. ...

... Ani ženy nezostali nečinné. Napr. pri výstavbe chrámu zhotovovali prekrásne rohože, ktorými boli obtiahnuté vnútorné steny chrámu. Muži im prinášali k práci tie najjemnejšie nite z najrýdzejšieho zlata. ... Ľudia pri výzdobe chrámu vytvorili množstvo krásnych ozdôb: krásne svietniky, ťažké čaše, zlaté zvieratá najrozmanitejšieho druhu.

V každej osade vznikali chrámy, no nie všade bolo zlata na pokrytie chrámových múrov. Aby teda stavby nezostávali bez zdobenia, z kameňa sa vytesávali rastliny a zvieratá a zdobili sa nimi steny. Vo vysokých horských oblastiach, kam mohla vstúpiť len noha lamy, vytesal človek chrám v skalách. Boli to priestranné, bohato zdobené siene vo vnútri hory.

... Ctili sme si ženu, pretože sme spoznali, že svojim cítením stojí Bohu a prírode bližšie.

... Naše ženy netúžili po drahokamoch. Najradšej sa zdobili kvetmi. Rozvážne a cudne kráčali deň za dňom sťa kňažky. Ich chôdza bola pokojná a vzpriamená a ich malé ruky vytvárali krásu.

... Jednoženstvo bolo pre nás sväté. ...

... Už pred dávnymi časmi vedeli ženy Inkov spriadať vlnu z lám a tkať z nej kabáty, aké sa ešte dnes podobným spôsobom v Peru nosia. Zdobili ich umelecky tkanými pestrými stužkami.

... Vzácne kovy a drahokamy, ktoré ponúkala zem, sa používali na ozdobu chrámov a príbytkov, ale aj rúch. Inkovia mali detskú radosť z krásy a z vymýšľania a zhotovovania vecí, ale ešte nepoznali žiadostivosť. Tá v nich bola prebudená až omnoho neskôr pod vplyvom dobyvateľov. Každý vedel, kde možno nájsť zlato a drahokamy, ale každý si vzal len toľko koľko potreboval. Diamanty sa považovali za najmenej hodnotné drahokamy a na stavby chrámov sa nesmeli používať. Potoky krvi pretiekli práve kvôli nim.

Poznámka:

V knihe „Odpovede na otázky“ Abd-Ru-Shin odpovedá na otázku:

Ako sa dá vysvetliť hrôza, ktorá postihla Inkov pri ich nevinnom živote?

ODPOVEĎ: ... Inkovia si nažívali ako nevinné jahniatka. Cítili sa pri tom dobre a nemali nijakú snahu sa ďalej vyvíjať. Na zemi sa však nachádzali ešte aj iní ľudia, ktorí sa už oddali neblahému vplyvu nadvlády rozumu a tak sa podobali vlkom. A ako je známe, nemôžu žiť jahňatá s vlkmi. ... Z toho čo sa stalo Inkom sa ľudstvo môže opäť poučiť, že má povinnosť byť vždy ostražité. Duchovne aj pozemsky. Pozemský človek môže stáť duchovne sebavyššie a žiť vo Svetle sebalepšie, ak nie je pritom súčasne aj pozemky ostražitý tak potom utrpí a aj musí utrpieť škodu, lebo tak uvoľní cestu zlovoľným spolublížnym. Umožní tým, aby sa slabosti a chyby jeho spolublížnych ešte rozrástli a dokonca im dá príležitosť vyžívať sa v tom. Je to falošné! V Posolstve som výslovne poukázal na to, že na zemi má pozemské s duchovným kráčať ruka v ruke. ...

... Mýlite sa, keď si myslíte, že Pizzaro bol prvým, kto vnikol do ríše Inkov. Nenapadá vás, že medzi Španielmi boli rozšírené legendárne zvesti o „zlatej krajine“ ešte skôr než sa ju vybrali hľadať? Približne 7, či 8 storočí pred Pizzarom sa španielske lode náhodou priplietli k brehom Peru. Hrozné bolo, čo pre nás, a pre našu krajinu priniesli. Až do ich príchodu sme nepoznali žiadne zbrane. Oni nás naučili úmyselne zabíjať ľudí. ...

(Len pomocou veľkých bytostných sa vtedy krajina nepriateľov zbavila).

... Musel uplynúť dlhý čas, kým sa krajina mohla spamätať zo spustošenia a kým sa naše zhrozené duše opäť vzchopili. Niektorí, ktorí vtedy zošaleli od hrôzy, takými aj zostali. ... Prešlo 30 rokov, ako cudzinci prepadli krajinu. Hualkar zostarol a jeho život už nepoznal radosť, iba povinnosť. ...

... Zamyslene spomínal Hualkar na hodinu, keď k nemu pristúpil jeden bytostný a zvestoval mu: „Prichádzam k tebe na príkaz Najvyššieho, aby som ti povedal, že musíš naučiť svoj ľud brániť sa. Všetci cudzinci sú teraz síce preč, avšak raz sem vniknú iní. Prídu hladní po zlate a tvoj bezbranný ľud prepadnú. Preto ho učiň schopným brániť sa. My vás môžeme naučiť kovať zbrane, chceme vám aj ukázať, ako s nimi zaobchádzať.

S pochybnosťami a s obavami hľadel vtedy Hualkar na lesklú, vyblýskanú zbraň, ktorú mu ukázal posol Svetla. Nebol to snáď zvodca k zlému? Ktorý ho chcel uviesť do pokušenia?...

Tri dni a tri noci nad tým premýšľal a modlil sa, až k nemu prišiel jeho (pozemskému oku neviditeľný duchovný) vodca a slová bytostného potvrdil. Potom zvolal Hualkar mužov na poradu a oznámil im, čo prežil. ... Nikto z nich (žiaľ) nepochopil, že vyblýskané ostrie majú v prípade používať na zabíjanie ľudí (v nutnej sebaobrane). ...

...

Nech sú ešte prostredníctvom mňa, Hualkara, podané bez skreslenia aj niekdajšie prikázania a zákony:

Vyberám pár z nich:

Z PRIKÁZANÍ:

- Pravdivý nech je tvoj skutok, tvoje slovo, tvoja myšlienka. Nech sú čisté ako slnečné svetlo.

- Váž si ženu, ktorá je výkvetom myšlienok Najvyššieho. Ako listy chránia, živia a clonia kvet, tak ty ochraňuj ženu.

- Nenechaj prejsť ani jeden deň bez práce, ktorá je na úžitok všetkým.

- Tvoje srdce nech je naplnené vďakou! To, čím si a čo máš, Ti dal Najvyšší! Na to nikdy

nezabúdaj.

ZO ZÁKONOV:

- Hore, vo vesmíre tróni Najvyšší. Jemu sme všetci podriadení. Za svojich zástupcov na zemi ustanovil Inkov (Inka s veľkým „I“ znamená funkciu, bol to kňaz a zároveň správca tej ktorej oblasti). Žiaden Inka nesmie nikdy zabudnúť, že vo svojom kraji je zástupcom Najvyššieho. Jeho povinnosti sú na prvom mieste; jeho život patrí ľudu.

- Keď muž dovŕši 50 rokov, vstupuje do kruhu starých a Inka na slávnosti jeho prijatia rozhodne, či má byť „múdry“, alebo „muž činu“. Povinnosťou „múdrych“ je radiť sa s Inkom vo všetkom, kvôli čomu ich zavolá. „Muži činu“ dozerajú na vykonávanie rozkazov.

- ... Noví obyvatelia mládeneckého stanu (stanovištia, chlapčenské školy, domovy, nie klasické stany, veď už vtedy Inkovia stavali domy z kameňa) (išlo o chlapcov od 14 rokov) musia zo začiatku vykonávať každú prácu, ktorá sa naskytne. Vyučujúci pozorne sledujú na čo sa chlapec najlepšie hodí. V tom potom dostane osobitné školenie: je pridelený ako pomocník k mužom, ktorí túto prácu vykonávajú. Mužom sa chlapec stáva v 21 rokoch. Už si smie vybrať ženu a zriadiť vlastný stan (domov), akonáhle chce.

- Muži činu bdejú, aby sa každá jednotlivá práca vradila do celku. Každý muž vykonáva svoju činnosť na mieste, kde je postavený. Všetci vedia, že tak slúžia Najvyššiemu.

- U správcu zásob si každý vyzdvihuje to, čo potrebuje pre seba a pre tých, ktorí s ním bývajú. Správca zásob má dbať o to, aby bol dostatok potravín, odevného materiálu, ale aj kovov a kameňov na ozdobu rúch a príbytkov.

- V dievčenskom stane (domove, škole) (od 10 rokov), kde má vedúcu úlohu viacero žien, sa dievčatá učia spievať, rozlišovať byliny, pozorovať dráhy hviezd, zbierať perá. Neskoršie sa učia v práci, v ktorej prejavujú zručnosť: pletenie rohoží, vyšívanie, našívanie pier, zhotovovanie odevov atď. V dievčenskom stane (domove) bývajú dovtedy, kým si ich niektorý muž nevyberie za ženu.

- Žiadne dievča nemusí nasledovať muža, ku ktorému necíti náklonnosť.

- Žena je mužovi svätá. Muž ju chráni a živí. Muž je žene priateľom a radcom. Žena povznáša a zdobí jeho stan, daruje mu deti a vychováva ich.

- Ani jeden deň nech sa nezačne bez vďaky k Najvyššiemu. Ani jeden deň nech sa neskončí bez vďaky.

...

Týmito zákonmi a prikázaniami sme mohli udržať náš ľud po tisícročia čistým, až kým nezískali moc cudzie vplyvy.

Link na knihu kde je aj príbeh „Ríša Inkov“

„Moje“ súvisiace články:

Prorok Mohamed ako ho nepoznáme. A ako bolo pokrivené jeho učeni

V budhizme sa o Bohu Stvoriteľovi dnes už nehovorí