Dá sa problém párov rovnakého pohlavia znormalizovať?

Dúhové pochody dávajú asi najviac najavo, že problém homosexuality, problém rovnakej pohlavnej orientácie existuje, nedá sa vymazať ani izolovať. Znovu a znovu

sa pri nich vynára zásadná a spoločnosťou dlhodobo nevyriešená otázka:

Je správne, a ak áno, tak do akej miery je možné akceptovať požiadavky tejto „inakosti“?

Pri „riešení“ tohto problému spoločnosť, v zastúpení svojich zvolených politikov, ponúka len extrémy a to konkrétne dva.

Prvým extrémom sú zákazy a kladenie prekážok pre život párov rovnakého pohlavia. K tomu patria aj nezmyselné zmeny v ústave (minimálne na Slovensku) pre ulahodenie istého druhu voličov a na tom založené bičovanie vášní.

Zákazy však problém nevyriešia. Nedávno sa o tom mohol presvedčiť aj najmocnejší maďarský politik so silne autoritárskymi sklonmi - Viktor Orbán, ktorého vláda zakázala v Budapešti dúhový pochod, ktorého sa napriek tomu zúčastnilo 200.000 ľudí pričom sa dá sa predpokladať, že drvivú väčšinu na ňom tvorili heterosexuáli. Vysvetlenie je pomerne jednoduché – cítia, že vládnuci populistickí politici opatreniami proti párom rovnakého pohlavia iba bičujú vášne a odpútavajú pozornosť od svojich káuz a od svojej neschopnosti riešiť celé množstva iných závažnejších spoločenských problémov.

Druhý extrém spočíva v snahe nie liberálnych, ale tých prehnane liberálnych politikov homosexualitu nejako ošetriť, znormalizovať ju a zakotviť túto „inakosť“, alebo výstižnejšie povedané - rovnakú pohlavnú orientáciu, ako niečo, čo je normálne, ako niečo prirodzené.

Tento celosvetový problém je teda z jednej strany vyvolávaný a živený populistickými politickými stranami, vždy hľadajúcimi nejakých triednych nepriateľov na ktorých treba zvaliť vinu za vlastné, alebo spoločenské zlyhania, a z druhej strany je vyvolávaný a živený prehnane liberálnymi stranami. To zákonite rozdeľuje a rozožiera aj inak zdravú demokratickú spoločnosť a vyvoláva pomerne veľké vášne neraz prerastajúce až do nenávisti voči tejto „inakosti“, nenávisti, ktorá neraz vyúsťuje do tragických činov (viď aj prípad z 12. októbra 2022 pred LGBT kaviarňou Tepláreň na Zámockej ulici v Bratislave, kde páchateľ úkladne zavraždil dve osoby a ďalšiu postrelil.

Dobrou správou je, že tento problém je riešiteľný. Jak pre spoločnosť, tak aj pre, v úvodzovkách „postihnutých“ jedincov „ Tou horšou je, že bez zmeny myslenia, bez poznania, bez pochopenia príčiny homosexuality, to nepôjde.

Na úvod tejto časti článku treba povedať, že ak si niekto myslí, že toto pochopenie je možné bez toho, aby aspoň pripustil, že:

- existuje nie len materiálny, ale aj duchovný svet,

- že náhody neexistujú, že všetko, čo sa nám zdá nespravodlivé, alebo nevysvetliteľné, má svoju duchovnú príčinu,

- že Stvoriteľ - Boh nikoho netrestá, ale všetko sa odvíja od jeho nezmeniteľných zákonov - Zákonov stvorenia a teda aj v osude človeka rozhoduje len to, či tieto zákony človek rešpektuje, alebo nie, a ak nie, tak človeku ich pôsobenie namiesto požehnania prináša opak – utrpenie a v počiatočnom štádiu zväčša len deformácie a škody menšieho rozsahu ako ukazovatele, či dobre mienené napomínania, že človek nejde správnou cestou.

tak takýto človek rovno môže tento článok zavrieť a ďalej sa ním nezaťažovať.

Pre tých, čo chcú v čítaní pokračovať: Mám za to, že bez poznania - poznania príčiny homosexuality nie je možné vyriešiť ani jeden z dvoch v úvode rozoberaných extrémov – problémov. Ak ale spoločnosť v tomto dospeje k poznaniu, ktoré nám v prvej polovici minulého storočia priniesol Abd-Ru-Shin vo svojom diele Vo Svetle Pravdy – Posolstvo Grálu, problém párov rovnakej pohlavnej orientácie pre spoločnosť odpadne sám od seba. Obmedzí sa len na ľudí, ktorých táto orientácia v úvodzovkách „postihla“.

Aby človek mohol pochopiť príčiny homosexuality je potrebné si uvedomiť, alebo aspoň pripustiť nasledovné veci (o ktorých mám ja osobne vedomosť z diela Vo Svetle Pravdy z ktorého nebudem citovať, len referovať to, čo si z neho ja osobne v otázke homosexuality nesiem vo svojom vnútri):

- Jadrom človeka je duch, ktorý žil už pred narodením na tejto Zemi pričom týmto narodením si „len“ „obliekol“, alebo si len oblieka tzv. hrubohmotné (pozemské telo). Bez neho by v hrubohmotnosti (na Zemi) nemohol žiť, pôsobiť a teda sa ani duchovne rozvíjať a to v „pôde“, ktorú na to nevyhnutne potrebuje, resp. aby duchovne v nej zosilnel pod tlakom hrubohmotnosti.

- Každý duch na začiatku svojej predlhej púte k uvedomelosti, resp. k duchovnej zrelosti, púte, ktorá má svoj počiatok v duchovnom raji (kde bol duch iba duchovným „zárodkom“, tak pred tým než sa mohol vydať z raja na svoju púť do jemnej a hrubej hmotnosti, aby v nej mohol dozrievať), musel urobiť svoje nemenné, ale slobodné rozhodnutie – či bude pôsobiť ako muž, alebo ako žena. Inak to totiž vo stvorení nie je možné. Nič medzi tým, žiadne tretie pohlavie, neexistuje. A iba po úspešnom absolvovaní tejto púte sa môže duch vrátiť naspäť domov – do duchovného raja, ale už ako uvedomelý, zrelý duch.

- Duch sa na Zem vracia, znovu vteľuje (znovu inkarnuje), lebo na získanie duchovnej zrelosti ani v najideálnejších prípadoch zďaleka nestačí jeden pozemský život. Podobne ako dostatočné vedomosti a zručnosti, ktoré potrebujeme pre život na Zemi my pozemskí ľudia tieto zďaleka nedosiahneme iba absolvovaním 1. ročníka materskej školy.

- Existujú mužské a ženské cností, ktoré sa nemajú miešať, ale uplatňovať ako jedinečné, vzájomne harmonizujúce i podporujúce.

- Ak duch počas niektorej z inkarnácií začne meniť svoju orientáciu z muža na ženu, alebo opačne, musí sa to prejaviť - a to možno už pri najbližšej, nasledujúcej inkarnácii. V takom prípade sa to duchovne v tej nasledujúcej inkarnácii neprejaví a ani nemôže, ale pozemsky, na pozemskom tele, áno. Mužský duch sa tak môže narodiť v pozemskom ženskom tele a opačne – ženský duch v tele mužskom.

Z duchovného hľadiska je veľmi dôležité, či takýto duch počas svojho pozemského života v tele opačného pohlavia začne, alebo nezačne usilovať o návrat k svojej pôvodnej pohlavnej orientácii proti ktorej sa postavil. A teda sa postavil aj proti cnostiam, ktoré mu boli dané do vienka na začiatku jeho duchovnej púte, púte k duchovnej zrelosti. Ide o cností, ktoré mal podľa Zákonov stvorenia za úlohu rozvíjať. V neprirodzenom tele, to ale nie je dosť dobre možné. Ale život v tele opačnej pohlavnej orientácie, v ktorom sa taký duch ocitol, resp. si ho svojim smerovaním vybral, alebo „vykoledoval“, mu zároveň pomáha – nabáda ho k návratu do prirodzeného stavu, neustále ho napomína, upozorňuje na nesprávnu orientáciu. Samozrejme, v danom pozemskom živote zmena do prirodzeného stavu už možná nie je, ale v budúcom áno. Ale toto, z hľadiska duchovného vývoja pre neho cenné uvedomenie, podľa mňa dosť sťažuje vyššie rozoberaný nie liberálny, ale prehnane liberálny prístup; extrémny. A keďže ten druhý extrémny prístup, ten nenávistný, týchto ľudí zraňuje, ubližuje im, nemôže byť v žiadnom prípade Bohom chcený, či ospravedlniteľný tým, že veď takíto ľudia takto aspoň rýchlejšie dospejú k poznaniu!... Nehovoriac o tom, že nenávistným ľuďom o žiadne vyššie princípy nejde. V krátkosti: Aj keď tento stav „inakosti“ prirodzený nie je, neznamená to, že to niekoho oprávňuje k odsudzovaniu, alebo nemorálnemu šikanovaniu ľudí s rovnou pohlavnou orientáciu.

Tu treba ešte jasne povedať, že hodnota človeka, jeho morálna vyspelosť nemá s jeho pohlavnou orientáciou nič spoločné. Ľudia, ktorí k ľuďom s rovnakou pohlavnou orientáciou pristupujú s dešpektom, alebo dokonca s nenávisťou, sami sa osudovo zaťažujú a na onom svete, alebo v budúcom živote (životoch) si to budú musieť v nejakej forme prežiť. Škodlivý je však aj opačný extrém – cielené zviditeľňovanie svojej vlastnej opačnej pohlavnej orientácie, jej zvýrazňovanie, jej predvádzanie rôznymi telesnými pudovými excesmi. Spoločnosť má byť pred tým chránená presne tak ako sa chráni pred inými morálnymi excesmi a to u kohokoľvek.

Súvisiaci článok:

Cesta k homosexualite & Ako sa ne/stať gayom