Čo politickým stranám chýba najviac

Čo predovšetkým potrebujú politické strany, ak chcú byť úspešné, resp. ak chcú v rastúcej konkurencii prežiť? Sú to desať tisíce eur na volebnú kampaň? Odhodlanie členov? „Práca" s občanmi? Dostatok odborníkov na kandidátke? Volebný program?...

Spomeňme si napr. na politickú stranu HZDS, ktorá rozdala bez akejkoľvek verejnej súťaže drvivú väčšinu slovenských podnikov svojim verným, ktorí ju potom mohli štedro sponzorovať. Peniaze nepomohli a strana ktorá mala vo svojich hviezdnych časoch cca 40% voličských hlasov na svojej strane dnes už nie je ani v parlamente. Za rozhodujúce nemožno považovať ani odborníkov, aj keď sú potrební.

Jasným dôkazom toho sú súčasné 4 koaličné strany v slovenskom parlamente, viac menej pravicové, ktoré aj keď majú v priemere možno 5 násobne viac odborníkov ako nová strana - Obyčajní ľudia a nezávislé osobnosti, a v priemere odhadom minimálne 10 násobne nákladnejšiu kampaň, na preferenciách to nevidieť.

Čo je teda tou „zázračnou“ vecou, bez ktorej sa časom nezaobíde žiadna politická strana, ak chce prežiť v konkurencii, ktorá na rozdiel od nich nemá problém rušiť trestno-právnu imunitu a presadzovať ďalšie potrebné veci ktorým sa alibistickí politici roky vyhýbali? Vedel by si niekto ešte pred dvomi rokmi predstaviť, že líder politickej strany pôjde dobrovoľne na detektor lži? Alebo že sa na kandidátke nedá napísť na prvé miesto ale posledné?! Alebo že nemá najmenší problém pre vyšší záujem odstúpiť úplne z volebnej kandidátky, aj keď nemusí?    

Tak ako ľudské telo potrebuje prijímať čerstvý vzduch, ak chce zostať zdravé, tak ako potrebuje polievka soľ, bez ktorej ju zje len málo ľudí, tak potrebuje každá politická strana tzv. sebareflexiu, ak na to príde. Myslí sa tým ale ozajstná, zásadná sebareflexia, ak na to príde, nie taká na akú sme boli zvyknutí za čias socializmu, nič nehovoriacu, účelovú v štýle „dokázali sme veľa, ale máme rezervy!“, lebo ak by sme sa len chválili, hrozilo by, že ľuďom to začne byť nápadné, a ľahko odhalia našu pravú tvár. Inými slovami nekázať vodu a piť víno.

Na dvojaký meter „trpí“ drvivá väčšina politikov; ten centimetrový majú na seba a dvojmetrový na súperov. Človek skôr prekoná vážnu chorobu, ako politik chorobu zvanú – dvojaký meter. A keby len to: táto nákazlivá choroba otravuje alebo otrávila takmer celé Slovensko. Stačí sa aspoň raz „zahĺbiť“ do politických internetových diskusií.

Som toho názoru, že ak v ktorejkoľvek strane:

- začne prevládať samoľúbosť, či pocit nenahraditeľnosti, alebo vlastnej výnimočnosti,

- sa začne nenápadne vytrácať schopnosť sebareflexie,

- začne fungovať hra na mŕtvych chrobákov, vtedy keď sa treba ozvať,

- sa príčina neúspechu hľadá v prvom rade v nevďačných voličoch, ktorí nevedia stranu oceniť, v komplotoch, v diskreditačných kampaniach, manipuláciách a pod.,

- si začnú myslieť, že to pôjde aj bez zásadných zmien,

- si začnú myslieť, že občanovi stačí vysvetlenie: „počkajme si na výsledky vyšetrovania polície“, mimochodom tej polície, ktorú od jej založenia ovládajú politici

tak taká strana sa skôr alebo neskôr pochová sama.