Ľudia si zvyknú do nového roku, alebo pri príležitosti narodenín, želať v prvom rade veľa zdravia. Na čo je ale človeku veľa zdravíčka, ak si ho neváži a častokrát si ho vedome poškodzuje?
Len na to, aby mohol bez bolestí, alebo problémov pokračovať vo svojich zlozvykoch či náruživostiach?
Ak budeme napr. fajčiarovi želať veľa zdravia, nie je to akoby sme mu súčasne vyslovili podporu v jeho zlozvyku, v jeho nesprávnom konaní, ktorým si vedome ničí možno najväčší dar aký kedy dostal?
Stretli ste sa už niekedy s tým, že by Vám niekto namiesto zdravia, šťastia a lásky zaželal do nového roku, alebo k narodeninám, „iba": čo najviac múdrosti???
Možno by sa aj taký našiel, ale nechcel riskovať, že si to vysvetlíte tak, že si o Vás myslí, že ste hlúpy, resp. naráža na Vaše IQ.
Hovorí sa, že zdravie je najdôležitejšie. Je to ale pravda? Zvlášť ak je pominuteľné? A to o to skôr, ak človeku chýba múdrosť. Bez nej môže byť zdravie dokonca na škodu. Hlavne u tzv. „zdravých darebákov", ktorých ich vlastný „tvrdý koreň" utvrdzuje v tom, že so svojim zdravím si môžu robiť takmer čo chcú, a napriek tomu zostanú zdraví.
Takto sa proti svojmu zdraviu môžu previňovať roky, lebo žiadna nemoc ich za ten čas nepritlačí zmeniť svoje správanie. Navyše časom môžu prísť „z ničoho nič" tak veľké nahromadené zdravotné problémy, ktoré už nemusia byť zvládnuteľné. Šťastný,, naproti tomu, môže byť ten, ktorého zdravie negatívne zareaguje na duševné prehrešky čo najskôr, čím má šancu zosúladiť svoje konanie s prírodnými zákonmi, alebo zákonmi svojho tela. Teda nemoc môže znamenať pomoc - NeMôcť konať tak zle, ako doposiaľ.
Poznanie, múdrosť, prežitky, životné skúsenosti sú na rozdiel od zdravia nepominuteľné. Je to niečo, čo si odnášame so sebou z tohto sveta.
Podobne je to aj so šťastím. Často krát iba „nešťastie" dokáže človeka zobudiť zo "sna" v ktorom roky žil relatívne šťastne, aj keď si zarábal na neskoršie veľké problémy, alebo utrpenie. Napr. pre horolezca, alebo cestného piráta, zbytočne vystavujúceho svoj život nebezpečenstvu, môže byť veľkým šťastím ak sa „len" doláme; ak ho to do budúcnosti odradí od toho, aby naďalej hazardoval nielen so svojim zdravím, ale aj so svojim životom; a to nie len kvôli sebe, ale aj kvôli tým, ktorí ho majú radi, alebo ktorých môže svojim konaním vážne ohroziť.
A priať človeku veľa lásky? Dalo by sa s tým súhlasiť, pokiaľ sa to v prvom rade týka dávania lásky. Veď každý dostáva toľko lásky koľko jej sám dáva; ak nedáva z vypočítavosti, alebo tým, ktorí si to nezaslúžia.
Máme priať niekomu viac lásky ako sám daný človek dáva? Veď tým by ľahko mohol začať brať určité veci ako samozrejmosť. Postupne by si ich možno prestal vážiť, a možno by aj začal strácať také dôležité vlastnosti ako je skromnosť, nezištnosť a pokora.
Len na to, aby mohol bez bolestí, alebo problémov pokračovať vo svojich zlozvykoch či náruživostiach?
Ak budeme napr. fajčiarovi želať veľa zdravia, nie je to akoby sme mu súčasne vyslovili podporu v jeho zlozvyku, v jeho nesprávnom konaní, ktorým si vedome ničí možno najväčší dar aký kedy dostal?
Stretli ste sa už niekedy s tým, že by Vám niekto namiesto zdravia, šťastia a lásky zaželal do nového roku, alebo k narodeninám, „iba": čo najviac múdrosti???
Možno by sa aj taký našiel, ale nechcel riskovať, že si to vysvetlíte tak, že si o Vás myslí, že ste hlúpy, resp. naráža na Vaše IQ.
Hovorí sa, že zdravie je najdôležitejšie. Je to ale pravda? Zvlášť ak je pominuteľné? A to o to skôr, ak človeku chýba múdrosť? Bez nej môže byť zdravie dokonca na škodu. Hlavne u tzv. „zdravých darebákov", ktorých ich vlastný „tvrdý koreň" utvrdzuje v tom, že so svojim zdravím si môžu robiť takmer čo chcú, a napriek tomu zostanú zdraví.
Takto sa proti svojmu zdraviu môžu previňovať roky, lebo žiadna nemoc ich za ten čas nepritlačí zmeniť svoje správanie. Navyše časom môžu prísť „z ničoho nič" tak veľké nahromadené zdravotné problémy, ktoré už nemusia byť zvládnuteľné. Šťastný,, naproti tomu, môže byť ten, ktorého zdravie negatívne zareaguje na duševné prehrešky čo najskôr, čím má šancu zosúladiť svoje konanie s prírodnými zákonmi, alebo zákonmi svojho tela. Teda nemoc môže znamenať pomoc - NeMôcť konať tak zle, ako doposiaľ.
Poznanie, múdrosť, prežitky, životné skúsenosti sú na rozdiel od zdravia nepominuteľné. Je to niečo, čo si odnášame so sebou z tohto sveta.
Podobne je to aj so šťastím. Často krát iba „nešťastie" dokáže človeka zobudiť zo "sna" v ktorom roky žil relatívne šťastne, aj keď si zarábal na neskoršie veľké problémy, alebo utrpenie. Napr. pre horolezca, alebo cestného piráta, zbytočne vystavujúceho svoj život nebezpečenstvu, môže byť veľkým šťastím ak sa „len" doláme; ak ho to do budúcnosti odradí od toho, aby naďalej hazardoval nielen so svojim zdravím, ale aj so svojim životom; a to nie len kvôli sebe, ale aj kvôli tým, ktorí ho majú radi, alebo ktorých môže svojim konaním vážne ohroziť.
A priať človeku veľa lásky?... Dalo by sa s tým súhlasiť, pokiaľ sa to v prvom rade týka dávania lásky. Veď každý dostáva toľko lásky koľko jej sám dáva; ak nedáva z vypočítavosti, alebo tým, ktorí si to nezaslúžia.
Máme priať niekomu viac lásky ako sám daný človek dáva? Veď tým by ľahko mohol začať brať určité veci ako samozrejmosť. Postupne by si ich možno prestal vážiť, a možno by aj začal strácať také dôležité vlastnosti ako je skromnosť, nezištnosť a pokora.
