Boh nemlčí!

V tomto stvorení platí, že nič nemôže presiahnuť svoj druh. Nemôže sa človek premeniť napr. na zviera a ani zviera nemôže myslieť a konať tak ako človek. Z tejto jednoduchosti vyplýva veľmi dôležitý záver,

a to, že rozum môže pochopiť iba to, čo je pominuteľné ako on sám. Za touto hranicou nemôže rozumieť ničomu.      

Máme však v sebe niečo iné, čo nám dáva schopnosť poznať nepominuteľné, večné a dokonca Boha. Niečo, čo nám aj po pozemskej smrti zostáva: ľudského ducha, ktorý sa prejavuje v cite a je tiež nazývaný vnútorným hlasom.

Cit je časťou svedomia. Vie presne čo je dobré a čo zlé. Jeho varovný, alebo prisvedčujúci hlas nie je možné prepočuť; ak človek počuť chce.

Človek, ktorý potlačuje svoj cit a spolieha sa jedine na rozum, je teda bez svedomia, koná a myslí nesvedomito. Pestuje tým len svoj rozum a svoj cit tak odsúva čoraz viac do úzadia. Prepestovaný rozum potom dedia jeho deti atď., atď. Tento dej by sa dal nazvať „dedičným hriechom“.

Logickým dôsledkom toho, keď rozum (sluha) utláča, alebo úplne odstavil svojho pána (cit) a sám sa stane pánom, je odlúčenie od Boha.   

Preto základnou náboženskou otázkou už dávno nie je otázka Martina Luthera „Ako nájsť milostivého Boha“, ale „Je vôbec nejaký Boh?“.

Ľudia vo svojom odlúčení od Boha nedbajú na Jeho zákony, a medzi nimi ani na jednoduchý zákon o siatbe a žatve (príčiny a následku, resp. zvratného pôsobenia), z ktorého ľudské myslenie a konanie nie je vyňaté. Človek vždy zožína to, čo zasial svojimi citmi, myšlienkami a svojim jednaním v uplynulých, alebo v terajšom pozemskom živote.

Vôľu Božiu a Boha môžu ľudia poznať len v jeho diele, v samotnom stvorení a v jeho nemenných zákonoch. Existenciu a nemeniteľnosť týchto zákonov uznáva i sama veda, i keď popiera ich božský pôvod, resp. nechce ho uznať.

Boh nie je od ľudí vzdialený. Ľudia sa vzdialili Bohu. Medzi seba a svojho Stvoriteľa postavili závoru. Uzatvárajú sa tak duchovnej sile, ktorá stvorením prúdi bez prerušenia od Jeho počiatku a bez ktorej človek vôbec nemôže prežiť.

Boh nemlčí. V skutočnosti je to človek, ktorý k trvalému volaniu Boha mlčí. Boh stále hovorí k ľuďom. Hovorí celým svojim stvorením. Celé viditeľné aj neviditeľné stvorenie je jeho rečou.

Práve tí ľudia, ktorí neveria v slová Biblie ani v Boha a hovoria: „Veríme len tomu, čo vidíme, držíme sa skutočností, lebo skutočnostiam rozumieme“, už ani nepozorujú, že Božie skutočnosti majú denno-denne a každú hodinu pred očami.  

Vo stvorení sa prejavuje skutočnosť a dokonalosť Božia, po ktorej sa dnes aj teológia pýta a ktorú hľadá.

Pri pozorovaní divov prírody od nepatrnej stavby atómov, až k mohutným, rovnomerne  sa pohybujúcim sa hviezdnym svetom, bude bdelému ľudskému duchu zrejmý večný poriadok, ktorý je dokonalý - lebo je pochádza z dokonalosti Božej vôle.

Takýto poriadok sa nemohol vytvoriť z akejsi neusporiadanej pralátky (chaosu), ktorá by existovala pred stvorením sveta, alebo snáď z ničoho. Pri takomto vysvetlení by len zostávala nezodpovedaná ďalšia otázka: Kto, alebo čo dalo vzniknúť chaosu a formovalo ho? Resp.: Kto stvoril poriadok z ničoho?                       

Žiadna náuka o vzniku sveta nemôže zdôvodniť alebo vysvetliť, že svet vznikol „sám zo seba“. Otázka po základnej príčine, po Bohu, ostáva. Je zhodná s otázkou po Bohu.

Usporiadavanie stvorenia je formovanie, tvorba, pre ktorú je logickou podmienkou sila, pomocou ktorej sa poriadok uskutočnil. Pre označenie pôvodu tejto sily len je jedno meno: Boh. –

„Boh je mŕtvy“ hovorí ale dnes mnoho kresťanov. Iní prichádzajú ku grotesknej požiadavke, kde tvor „človek“ požaduje od svojho Stvoriteľa dôkazy o tom, že Stvoriteľ vôbec existuje...

Všetky tieto scestné názory sú klamnými závermi človeka, ktorý pre samé stromy nevidel les. Stojí uprostred divuplného Božieho stvorenia, sám je jeho časťou, a nepozná ho ako také, pretože si svojim pripútaním sa k hmote nechal zastrieť pohľad na to veľké a podstatné, aj keď sa mu to v diele Stvoriteľovom priam vnucuje.

Duševné otrasy však umožnia, aby sa zovretie hmotou, ku ktorej patrí aj rozum, pozvoľna uvoľnilo tak, aby ľudský duch bol opäť schopný porozumieť reči svojho Boha.

Použitý zdroj:

Herbert Vollman, „Svet, aký by mohol byť!“. 2. vydanie 1991, z nemeckého originálu, nakladateľstvo Stiftung Gralsbotschaft, Stuttgart.