Veľká ustrica

Keď rybári zdvihli kotvy,

plachty sa rozvinuli,

trepotajúc vo vetre, pod tým

samým korábom mora, čulý

les nahých rybích tiel

mlčanlivý prichystal sa na lov,

vtedy ja zas som naletel-

-zmýlil v tvojom úsmeve si diablov.

Dávne listy ako biele čajky,

slová vytesané atramentom,

/ľudia vôkol sú postavy z bájky,

modrý nádych jediným momentom/,

povievajú mysľou vo vetre,

ako pieseň, čo mi vždy pripomenie,

slnečné šípy, moje oči privreté,

srdce netušiace diablovo znamenie.

Malé tajomstvo v sebe nosím,

čiesi telo zvýjajúce sa v čase,

jemu šepkám sny, jeho prosím,

prežiť stratené dni zase,

za vypočutie tej duše spevu,

platiac svojím vlastným životom daň,

v kruté leto dal som výmenou zaň

krehký prísľub tvojho úsmevu.