23 liet

23, prežil som liet,

nikdy nenašiel dosť viet,

aby som povedal,

ako mi je tu dobre,

na slnku uprostred žltých polí,

ako ma z horúčavy hlava krásne bolí.

Dnes stojím na hrádzi,

v prachu a vzduchu plnom zvuku cvrčkov,

podo mnou vlny na Dunaji

a jazyk v mojich ústach opäť tají,

čo cítim, nikdy nepoviem,

čo cítim, ani sám už neviem.

Toľko dní, toľko ráz,

po chrbte mi behá mráz,

keď na horizonte slnko vzplanie,

keď ho zem pohltí po kúskoch,

vezmem do úst kameň malý

a pomaly ho prehltnem,

čo cítim, žiaľ nepoviem,

čo cítim, teraz však už viem.