Útek - pokračovanie

V prvej časti ste sa, milí čitatelia, mohli zoznámiť s tromi malými utečencami z Palestiny a ich rodičmi. Naši hrdinovia vykročili na nebezpečnú cestu smer Európa, kade se vydali veriac, že tam nájdu lepší život ako v Palestine tých čias po druhej svetovej vojne...

*** 

Tri dni a tri noci strávili malí utečenci v dome starého pána a jeho rodiny. Boli to tri dni upokojenia. Na konci tretieho dňa dostali chlapci ďalšie dobré rady a príkazy ako majú postupovať, kde všade sa dá ukryť a hlavne dostatok jedla a pitia. Keď nadišiel súmrak, vydali sa úzkymi uličkami smerom na sever. Hodný kus s nimi išiel aj starý pán, ktorý mal pri rozlúčke slzy v očiach.

Dul strašný vietor veštiac prichádzajúcu búrku. Nedala na seba dlho čakať a začali padať obrovské kvapky dažďa, vietor zosilnel a z kvapiek sa stali štipľavé ihly, ktoré sa zabodávali do holých nôh. Šľahali do tváre a krajina sa zmazala pred nimi. Nič nebolo vidieť. Išli iba za svojou intuíciou až kým nedošli k priekope. Tam sa ukryli pred dažďom a vetrom. Tri zmoknuté myšky na dne priekopy pod vyvaleným vyschnutým stromom. Golanské Výšiny ukrývajú tajomstvá nesmierneho utrpenia. Chlapci sa dostali do miest, kde ani netušili čo ich čaká po brieždení.

Ráno sa dvaja chlapci z troch prebrali na prenikavý plač. Plakal môj otec, ktorý držal na rukách asi 5 ročné dievčatko,ktoré našiel iba niekoľko metrov od nich v ´Dalšej rokline, kam sa skoro ráno vybral "preskúmať" terén.Len boh vie ako dlho bolo devčatko mŕtve. Otec Iia ukazovať dokázal smer, ako mu slzy zmáčali tvár. Nedokázal prehovoriť. Do konca svojho života nevedel povedať prečo ju odtiaľ vzal.

Utekali tým smerom... Lenže ich nečakala nijaká prechádzka ružovým sadom, ale najväčšie svinstvo aké mohli vo svojich mladých životoch vidieť. Vyvraždená 19 členná židovská rodina. Zrejme tiež boli na úteku. Od dedka až po vnučky a vnukov. Všetci boli utáborení v priekope provizórne, zrejme, kým na nich nenatrafili palestínsky vojaci. Nedokážem si to ani predstaviť, tak sa nebudem snažiť opisovať čo mohli vidieť. Viem ako to ale muselo bolieť, pretože keď mi to otec rozprával, zostarol a zosmutnel na sto rokov a bolesť bola cítiť až z kostí, zo srdca...

Chlapci sa mali ponáhľať, predsa mali odvahu ich všetkých do jedného pochovať. Do noci tíško plačúc pochovávali svojich. Hroby vykopávali hrncami, náradím, proste čo prišlo pod ruku. Zrejme boli tiež na úteku, keď ich povraždili. Bez slov išli tmavou nocou smerom, ktorý si určili. Každý z nich mal toľko bolesti v srdci, že by sa tým dalo naplniť svet.

Pokračovali ale s odhodlaním, že to musia dokázať práve preto, aby sa už také veci nestali. Jak naivné, predsa tak silné...