Prečo sa nemusíme báť konca sveta a nemali by sme piť rybičky

Ľudia mali odjakživa pocit, že jedného dňa nastane koniec sveta. Ale to nie je pravda. My si totiž apokalypsu vlastne nezaslúžime.

Začali to jaskynní ľudia. Sedel si tak jaskynec pod previsom, veselo si štiepal pazúrik, nedeľná pohodička pri ohníku.  Keď tu ho zrazu prepadol pocit. Už to samo o sebe bolo neobvyklé, pretože jaskynec bol zvyknutý v podstate iba na nejaké tie základné pudy. Pocity sa v tej dobe veľmi nenosili, pretože hrozne rozptyľovali pri love. Vtedy bolo veľmi rozšírené príslovie: Pudy lovcom, pocity zberačom! Bolo to samozrejme veľmi xenofóbne príslovie, ale v tej dobe bola xenofóbia módnou záležitosťou. Každopádne ten pocit bol veľmi naliehavý, dokonca omnoho naliehavejší než ranné nutkanie oprieť jaskynnú ženu o šikmý balvan. Bol to pocit smrteľnosti.

K tomuto pocitu sa skôr či neskôr v živote dopracuje asi každý z nás. Mne sa to stalo niekedy na základnej, chodili sme vtedy popoludní do družiny a počúvali Spice girls. Až mi jedného dňa moja mladšia sestra nevinným hláskom povedala: „Leni, ty umrieš o tri roky skôr než ja. Pretože si o tri roky staršia.“

Len čo si takto prudko a nevratne uvedomíte, že ste vlastne iba limitovanou edíciou, existujú v podstate dve riešenia. Jedným z nich je vymyslieť si náboženstvo. Prípadne, ak vám chýba odhodlanie a kreativita, si môžete vybrať nejaké už vymyslené. V našom kultúrnom kontexte to funguje asi takto: hodíte pár drobných do kasičky, sem-tam sa vyspovedáte a máte nádej na večný život. Takže vás smrť nemusí trápiť, práve naopak. Ak totiž váš život nie je nejako extra podarený, môžete sa aspoň tešiť na bonusové kolo.

Ďalším riešením je vrhnúť sa strmhlav do života a smrť jednoducho odignorovať. Toto východisko je dnes veľmi populárne. Ale ukázalo sa, že ním zvyčajne smrť iba zbytočne vyprovokujete a skončíte bledomodrí na hotelovej izbe s nosom plným kokaínu a vydesenou slečnou medzi nohami. Ak ste počas života boli celebrita, tak sa vám ujde nejaká tá sviečočka a množstvo sústrastných komentárov pod nostalgickými videjkami na youtube, ale bude vám to prd platné, pretože si ich neprečítate.  

Alebo to môžete urobiť ako Mayskí kňazi. Tí totiž síce boli pomerne náboženski založení (ako sa od kňazov očakáva), na druhej strane si ale celkom radi užívali a potrebovali niečo, čím si to ospravedlniť. Veď ako môžete od veriacich čakať, že vás budú poslúchať, modliť sa a manuálne pracovať, a zároveň si to za oltárom rozdávať s veľkňažkou na koníčka? Preto sa kolektívne dohodli, že je úplne jedno, či sa smrti bojíme, alebo nie. Pretože jedného dňa To aj tak príde.

A keďže Mayskí kňazi tušili, že označenie „To“ je napriek svojmu mystickému potenciálu príliš vágne a neoriginálne, zvolali konferenciu lingvistov, ktorí za nemalý poplatok a krabičku vína vymysleli zvučný pojem „apokalypsa“. Koniec sveta. Kolektívna smrteľnosť.

So slušnou PR kampaňou a podporou vlády (ktorá si tiež rada po návšteve chrámu zašla s kňazmi na panáka) sa podarilo teóriu spropagovať. Ľudia museli naďalej poslúchať, modliť sa a pracovať tak ako predtým, ale bolo v poriadku sem-tam sa uliať z práce a celý deň sa flákať. Pretože človek si musí užívať než príde koniec sveta. Zároveň ale musí poslúchať, pretože príde koniec sveta.

Keďže sa našli skeptici, ktorí sa dožadovali dôkazov a podobných nezmyslov, bol oficiálne stanovený presný dátum apokalypsy, ktorá ale mala prísť až o strašne a nepredstaviteľne dlhú dobu, takže sa tým nikto príliš nezaťažoval. Koniec sveta bol ideálnym riešením, ako smrť poslať do prdele tak, aby si to nevšimla.

Ako ľudstvo máme s vedomím imaginárneho, vzdialeného konca pocit, že si môžeme robiť, čo chceme, pretože tu nebudeme navždy. Zároveň sa ale nájdu takí (zvyčajne ide o ľudí, ktorí v piatok večer sedia doma a nudia sa, pretože ich nikto nepozval na penovú párty), ktorí vypočítajú, že koniec sveta je trebárs budúci týždeň. Potom sa títo ľudia vyberú iba v spodnom prádle do Kauflandu, nakúpia si vysoko nutričné  konzervy mačacieho žrádla a zatvoria sa niekam do pivnice, kde ich aj tak nikto psychicky zdravý nebude hľadať, pretože sú to fanatickí sociopati. Aspoň tak to dlhú dobu fungovalo.

Až od čias všemocného internetu, kedy sa  týmto skupinám sem tam podarilo rozvíriť medzinárodné vody a vyvolať paniku. Každému totiž v kútiku duše plápolá malinký plamienok strachu, to vedomie vlastnej smrteľnosti z čias, kedy v družine počúval Spice girls. Práve tento strach ho núti odpočítavať.

Desať, deväť, osem, sedem, šesť, päť, štyri...

Tri... dva... jeden.

A trt makový. Svet ide ďalej. Nastane davová psychóza- ľudia pozamykajú apokalyptikov do pivníc, kam patria, a vrhnú sa na bujaré oslavy toho krátkeho, krehkého, neopakovateľného a milovaného života. Len tak, aby sme si dokázali, čo všetko nám ešte u bohov prejde, zabijeme zo tri veľryby a preventívne prevrátime nejaký ten tanker, aby sme sa uistili, že koniec sveta naozaj ešte nehrozí.

Ale viete, ako je to v skutočnosti? V skutočnosti všetci potrebujeme tú vieru, že koniec sveta jedného dňa príde a ukončí to nezmyselné hmýrenie. Očistí nám svedomia. Bude to veľkolepé, epické, grandiózne.

Nikomu nenapadne, že sa konca sveta vôbec, ale vôbec nemusíme báť. Pozabíja nás totiž čosi úplne iné. Niektorých možnosť jedna. Boh proti bohu, so zbraňou v ruke. Už trošku otrepané, keďže to furt dávajú v správach, ale stále pomerne prestížne, pretože mučeníkom je sľúbená vecná odmena.

Iných zase dostane možnosť dva. Pekne po jednom. A musím sa priznať, že možnosť dva je väčšinou omnoho záživnejšia. Ľudská pártychtivosť (keď sa navyše skombinuje s vrodenou blbosťou) má totiž nekonečné množstvo podôb. Planking na balkóne... príliš vášnivý sex na streche... let v kresle s balónikmi. Alebo najnovšie internetová pivná výzva.  Podľa mňa si ľudia, ktorí vyexujú pol litra tvrdého, a ešte si do toho prihodia živú rybičku, tak trošku zaslúžia byť vyradení z genofondu ľudstva.  Nemyslíte?