Nestahujte si kalhotky, EÚ vás vidí

Keď sa ma v detstve pýtali, čím chcem byť keď budem veľká, moje odpovede boli rok od roka bizarnejšie. Princezná, bojovná princezná, baletka, prezidentka, spisovateľka, kvantová fyzička, cirkusantka (to bolo tesne pred maturitou), novinárka, archeologička, opäť baletka (to zase bolo tesne pred štátnicami). Pýtali sa na to podozrivo často. To ma zneistilo natoľko, že som nakoniec šla študovať Pravekú archeológiu Predného východu. Nikdy by som ale nepovedala, že raz budem aj pirátkou.

Alebo presnejšie... že budem MOŽNO pirátkou, a nebudem o tom ani naisto vedieť. Viete, keď sa človek stane archeológom, tak o tom vlastne už nikdy nepochybuje, pretože sa mu stačí pozrieť na vlastné ruky zaňahňané od hliny a vie, na čom je. Lenže s postmoderným internetovým pirátstvom je to omnoho zložitejšie. A keď Európsky súd pred dvomi týždňami rozhodol o tom, že ilegálnym už nie je iba zdieľanie, ale aj samotné sťahovanie obsahu, poriadne nám zamiešal karty. Rozumnejší tento moment očakávali už dávno (podvedome to každý vedel, ale tváril sa, že je to v pohode, aby si mohol vnútorne ospravedlniť sťahovanie GoT).

Viete, ukradnúť niekomu umelecké dielo na internete nie je rovnaké ako ukradnúť auto (napriek tomu, že ste to počuli v protipirátskej mediálnej kampani). Nie je to dokonca ani rovnaké ako ukradnúť fyzické umelecké dielo (trebárs sochu alebo obraz z galérie). Ide o akt virtuálny, v prostredí, ktoré nie je a v súčasnej dobe ani nemôže byť kontrolované. Ľudia si pre takúto krádež dokážu vymyslieť alibi. Väčšina ľudí to navyše nerobí vedome a zároveň sa každý slobodný človek striktne bráni tomu, aby Internet akejkoľvek kontrole podliehal. Pretože ak nás aj niekto bude s dobrým záujmom kontrolovať, kto bude kontrolovať jeho? A ako zaistíme, že svoje právomoci nezneužije?

O koho tu vlastne ide?

Tieto riadky samozrejme píšem ako autorka, ktorá je presvedčená o tom, že autorské diela by mali mať maximálnu možnú ochranu, a že autorský zákon je niečo, čo by malo chrániť záujmy spisovateľov, hudobníkov, hercov... Malo by.

Problémom je, že umenie je v dnešnej dobe v podstate veľkým biznisom, v ktorom sa, či už si to umelci samotní pripúšťajú, alebo nie, točia veľké peniaze. Tieto peniaze poskytujú vydavatelia, nie umelci. Pre každého vydavateľa je, samozrejme, každý počin (napr. veľkofilm) veľkým riskom, do ktorého vrazia kapitál. Očakávajú, že sa im tento kapitál vráti. V tejto chvíli už vlastne o umelca samotného vôbec nejde. Zaplatené musia dostať všetci, ale HLAVNE majiteľ. Je a zároveň nie je to fér. Ale takto to v praxi funguje.

Mnohým umelcom by ani tak nevadilo zdieľanie ich diela na internete (za podmienky, že by si toto dielo niekto neprivlastnil a nevydával ho za svoje), práve naopak, veď to prispieva k ich publicite. Úspešní sú možno kvôli návštevnosti a predajnosti, ale slávni a nezabudnuteľní sú AJ vďaka pirátom. Lenže majiteľa zaujíma jeho investícia. Myslím si, že novela autorského zákona, ak by teda označila aj sťahovanie obsahu za nelegálne, by nekompenzovala ani tak autorov, ako majiteľov, ktorí potrebujú nahradiť ušlý zisk.

Osobne s rozhodnutím Európskeho súdu súhlasím (aj sťahovanie obsahu z nelegálnych stránok by malo byť nelegálne), ale zároveň si nemyslím, že sa tým akokoľvek pomôže autorom! Myslím si, že ak by sa malo niečo zmeniť, je to celý systém, akým šírenie hudby, filmov a kníh funguje. Sankcie pre nelegálnych šíriteľov obsahu by mali ísť v budúcnosti ruku v ruke s poskytnutím užívateľsky atraktívnej, legálnej alternatívy pre zdieľanie. Páči sa mi napríklad postup niektorých kapiel, ktoré sa s tým nepárajú a jednoducho hodia svoje nové CD na internet k stiahnutiu za dobrovoľný príspevok. Beztak ich hlavným príjmom sú zárobky z festivalov a koncertov, ktorých je u nás ako ťamanov v podchode. Tá myšlienka určite potrebuje dotiahnuť, ale je to celkom pekný kompromis, čo myslíte?

Platí to u nás, alebo ešte nie?

Dobre, tak teda EÚ zase o niečom rozhodla. Žiarovky sme strpeli, Um nás podráždil, tento krát sa ale našinci ani nevedia dohodnúť, či pre nás toto rozhodnutie Európskeho súdu vlastne je alebo nie je záväzné. Naše zákony sa nezmenili. Novela autorského zákona je v pokakaných plienkach. Ja by som teda rada vedela, či momentálne som, alebo nie som pirátkou, aby som si prípadne kúpila klapku na oko, kým sa rozoberú dobré veľkosti. A ešte by som sa s vami chcela poradiť, či mám napálené DVDčká vyhodiť, alebo je lepšie zakopať ich na záhradke na niekoľko rokov a počkať, kým sa na ne proste nezabudne tak ako na diskety, VHSky a kaliopky.

Ak sa má u nás skutočne niečo vo vzťahu k autorskému zákonu a internetovému pirátstvu zmeniť, musíme zmeniť naše uvažovanie. Keď som bola mladšia, prišiel ku nám cudzí ujo z internetovej firmy a v podstate povedal:

„Tu máš. Toto je Internet a je v ňom všetko. Ber, čo ti srdce ráči.“

Teraz by som jeho radu zmenila. Mal by totiž povedať: „Tu máš. Toto je Internet. Je v ňom všetko, ale nie všetko ti patrí. Dávaj si na to pozor.“ Potom by som nebola pirátkou. Bola by som korzárkou. V hĺbke duše ale dúfam, že to EÚ zase raz nedotiahne do extrému. Nerada by som sa bála stiahnuť si aj vlastné gaťky*. 

*gaťky = kalhotky