Náš byt je čarovný

Mám silné podozrenie, že náš byt je magický. Magickejší než Stonehenge. Dokonca s veľkou pravdepodobnosťou ešte o trošku čarovnejší než Nižná Myšľa. 

Dokonca aj miesto na ktorom sa nachádza je opantané nejakou prapodivnou silou, čo by som teda osobne na Brno-stred nikdy nepovedala. Jasné, o Kamenke si trebárs občas pomyslíte, že musí byť tak trochu nadprirodzená, najmä keď vám tam začnú ľudia s dredmi znenazdajky predávať palacinky priamo zo svojich okien. Alebo keď idete v noci cez Lužánky, krovie šepoce a vy si vravíte - možno to tento krát nie je kopulujúci párik ale nejaký osirotený duch parku, ktorý robí vetvičkám prezenčku.

Ale Čápkova ulica?

Tam vám máme, čuduj sa svete, také múriky, na ktorých keď necháte čokoľvek od starých vešiakov po obraz faraóna Tutanchamóna, garantujem vám, že to do dvoch hodín zmizne. Puf! Pracovný názov Brnenský trojuholník. Ľudia tam odnášajú svoje nepotrebné haraburdie a ono sa jednoducho bez stopy vyparí. Hrnčeky, staré knihy, varná kanvica (tá vydržala iba dvadsať minút - zdá sa, že kovy tento netypický fyzikálny proces urýchľujú), prepotené tričká, jedna topánka, pár hodín na to druhá. Všetko preč. Rozhodne neodporúčam, aby ste si tam prišli oddýchnuť, keď sa učíte na skúšky (aby ste odtiaľ neodišli slintajúc a bez akejkoľvek vedomosti o makroekonómii alebo o tom, ako sa správne ciká). Nemusím vám snáď zdôrazňovať ekologický a politický potenciál zneužitia tohto paranormálneho javu. Priam až dúfam, aby si tento článok neprečítal nejaký ambiciózny verejný činiteľ, alebo nedajbože diktátor. To by k nám vozili odporcov rozličných režimov ako dôchodcov na zájazdy. Nehovoriac o podivne zapáchajúcich vreciach veľkosti ľudskej postavy. 

Každopádne však náš byt nie je čarovný iba zvonku, ale aj zvnútra. Akoby to bol nejaký zvláštny pokus prírody o vyrovnanie energií - vonku veci samovoľne miznú, u nás v byte sa zase OBJAVUJÚ. Napodiv však sú to úplne iné veci než tie, ktoré sme nechali zmiznúť (nazvala by som to experimentom, ale ešte nemáme sto pokusov). Je to ako v Thorovi dvojke, akurát že ja nie som Natalie Portman.

Nebudem preberať drobnosti ako napríklad kečup v chladničke, o ktorom všetky obyvateľky bytu prisahajú, že si ho nekúpili. Hojdacie kreslo, to už bolo lepšie. Len tak si tam z ničoho nič stojí a nikto sa k nemu nehlási. Chápete, keby sa aspoň sem-tam začalo samo od seba hojdať, povedala by som si, že patrí nejakému dávno zosnulému obyvateľovi tohto staršieho domu, ktorý sa kamarátil s Hugom Haasom a chodili spolu na škopek. Ale ono je vlastne celkom obyčajné. Trochu opustené. Samozrejme som ho už adoptovala a obťažkala plyšákmi, aby mu nebolo tak smutno.

Vrcholom bol ten bicykel. Keď sme sa nedávno odhodlali otvoriť komoru, ktorá bola doteraz zapečatená obrovským a veľavravným plagátom zúrivého Jacka Nicholsona z horroru Svitanie, našli sme tam kadečo. Lyže. Dva CRT monitory. Truhlicu a antikoncepčné tabletky po mojej zmiznutej predchodkyni Petre L. (o ktorej som už písala v článku V hniezdočku s ninjami). Čítala som minule na nete, že nejaký Angličan našiel vo svojom byte tajnú podzemnú chodbu. No a my sme našli bicykel. Horský bicykel. Pomerne nový.

Nemyslite si, že sme sa nepokúšali majiteľa vypátrať. Ale zdá sa, že náš byt je proste magický. Dejú sa v ňom zvláštne veci, a žijú v ňom zvláštni ľudia. Zvláštni... a pragmatickí. Takže sme napokon ten bicykel, plne funkčný, predali a peniažkami obohatili spoločnú bytovú kasičku. Konečne si môžeme aj my dovoliť trojvrstvový toaletný papier ako fajnšmekri. Ktovie, čo nájdeme nabudúce? Hodil by sa mi písací stroj. Alebo kabelka.