Dobré ráno, osmák zdegu!

Stáž v Českej televízii a osmák degu utopený v aviváži? Nie nutne nevyvážená téma! Osobné svedectvo jednej z mnohých adeptov na post novinára. 

Hlásim sa vám zo štúdia Českej televízie v Brne. Vonku je príliš málo stupňov na to, aby som sa ráno nemusela vrstviť ako archeologické osídlenie, ale príliš veľa na to, aby bolo aspoň pekne sneživo. Momentálne sa nachádzam (napriek tomu, že to znie hrozne pasívne) tri poschodia pod zemou a v teple sálajúcom z rozbehnutých kamier sa snažím zotaviť zo šoku, ktorému som svoje krehké telo vystavila vstávaním o štvrtej ráno. Lebo neverili by ste, ale Dobré ráno sa natáča ráno. A nie také to ráno, kedy vtáčiky romanticky čvirikajú Whitney Houston, ale to, kedy máte pocit, že účinkujete v horore Silent hill, pretože je všade strašná hmla a okolo vás sa dejú rôzne veci, o ktorých dúfate, že si ich iba predstavujete. Napríklad opití chlapi chodia domov v zvláštnych uhloch a prenasledujú vás tajomní muži s očami ako žiletka (jedna dlhá, krvavá žiletka). 

Každopádne je 5:45, a okolo mňa sa to hmýri prípravami. Rosnička zamyslene máva rukami tam, kde diváci vidia Českú republiku. Správarka chlípe horúcu kávu a ešte naposledy kontroluje všemocný internet, či sa náhodou niečo nestalo. A ono sa samozrejme neprestajne deje, ale opičky jazdiace na trojkolkách jej dnešný predpripravený sled príspevkov našťastie nenabúrajú. 

Medzi poslednými pribiehajú na scénu moderátori, ktorí sú typickí tým že o nich vždy viete, pretože o sebe vždy dajú vedieť. Okrem toho často kňučia, kým nedostanú kávu a majú vlastné družice, ktoré ich pudrujú a pripínajú na nich krabičky s mikrofónmi. Omnoho zaujímavejší sú však ľudia v zákulisí. Kameramani, ktorí majú prejavy Tourettovho syndrómu vždy, keď Boh povie budiš svetlo a im sa to práve nehodí do záberu. Réžia, ktorá je všadeprítomná a všemocná. Nikto nevie (=ja neviem), kde sa nachádza, ale každý verí (=ja verím), že existuje. Alebo asistenti dramaturgie so sexi headsetmi na hlavách, ktorí vedia spraviť dôležito vyzerajúcu činnosť i z ukazovania kartičiek s nápisom Klip a Prestávka. Ich náplňou práce je pripravovať podklady pre vysielanie (aby moderátori mali čo hovoriť), dávať pozor na dodržiavanie programu (aby to nehovorili príliš dlho), a sledovať reprízy VyVolených. 

Ja som asistentka asistentov dramaturgie, čo v podstate znamená, že často varím kávu a pozerám sa. Oveľa radšej sa pozerám, hoci nedávno ma nejaký spisovateľ pochválil, že robím sakra dobrú kávu, čo je smutné, keďže by som sa oveľa radšej v budúcnosti živila ako spisovateľka než ako servírka. Okrem toho mám na starosti fotenie priebehu vysielania, dávanie fotiek na Facebook, a vymýšľanie titulkov k nim. Takže som celé dve hodiny až po lakte zahrabaná v hustej kašičke namiešanej z klišé a pomletých palcov dohora. A síce to rozhodne nie je to, čo som si predstavovala pod pojmom prax v médiách, nesťažujem sa. Predsa len je lepšie mať nejakú stáž, než žiadnu, však? 

Ak ste ešte nikdy neboli v televízii (POZOR: nie v prístroji- tie nové tenké „ploskačky" už nie sú stavané na to, aby do nich lozili ľudia), vedzte, že som bola až donedávna jedna z vás. Keď mi ponúkli stáž v ČT, mala som také tie hviezdičky v očiach, až ma museli pobúchať po chrbáte, aby som sa nebodaj na anime postavičku nepremenila. Samozrejme som od tej doby stihla vytriezvieť. Ľudia si médiá idealizujú. Idealizujú si aj mnoho iných vecí (tak napríklad umelci majú vo filmoch stále tendenciu premiestňovať nábytok, čo je škaredý predsudok. Umelci nepresúvajú nábytok. Maximálne tak panáky absintu. Ale nábytok nie.), no o tom sa teraz nebudeme baviť. 

Kto si náhodou predstavuje, že za kamerami je to v Českej televízii rovnako pekné a vyleštené ako pred kamerami, mýli sa viac než kapitán Concordie pri výbere vyhliadkovej trasy. Brnenské televízne štúdio Typos s tvrdým y pochádza presne z toho istého roku, kedy Československo prvýkrát navštívil Gagarin. Zhruba od tej doby tam nemenili kachličky. Ten krásny a moderný svet ranných rozcvičiek bez spotených karimatiek a osobností s úsmevom na dva palce je teda celý sústredený na plochu štúdia, ktoré za pomoci mysterióznych a neviditeľných ľudí v čiernom zakaždým mení svoje kulisy ako moja sestra v piatok večer. Zvyšok je úplne normálne linoleum, čalúnené stoličky a sem tam aj špina zažratá pod pavúkmi. Ešte aj voda tam tečie taká žltá, že sa musí filtrovať, aby v televíznych záberoch nevyzerala žltá (true story). A na záchodoch svieti nápis:

„Žádáme zaměstnance, aby si myli své nádobí sami. Asistenti/ky tu od toho nejsou." 

Ktorý niekto príhodne doplnil na:

„Žádáme zaměstnance, aby si myli své nádobíčko sami. Asistenti/ky tu od toho nejsou, aby vám leštili vaše nádobíčko."

Ale na fasáde predsa nezáleží, povedal Shrek Fione a poprdkávali si šťastne až do smrti. Čo je omnoho dôležitejšie, je neodškriepiteľná a nezvratná skutočnosť, že dnešný moderný, typický, v médiách zamestnaný novinár určite (a bohužiaľ) nie je:

• Pisálek zo steampunkového prostredia, oblečený ako Dorian Grey, s ušmudlaným zápisníkom, ostrým brkom a nepriestrelnými ideálmi. 

• Sexi vysoká slečna s gazelím krkom a vrabčím účesom, ktorú každú chvíľu zachraňujú ľubovoľní superhrdinovia aj s mikrofónom.

• Objektívny a za univerzálnu pravdu bojujúci zástanca ľudských práv, ktorý je nebojácny, citlivý k menšinám, nábožensky tolerantný a rozhľadený, skrátka dokonalý stroj na okamžité a presné spravodajstvo overené z troch na sebe nezávislých zdrojov. 

Lebo tak to proste v žurnalistike nefunguje. Pisálkovia strácajú ideály niekde na ceste z newsroomu do krčmy; sexi novinárky v kostýmčekoch si nakoniec uvedomia, že je omnoho efektívnejšie uplatniť sa v oblasti Public relations, než aby bezmocne čakali na superhrdinov; nuž a na veľkú časť správ sa dá dosť dobre použiť aj počítač, ktorý je nielen lacnejší než novinár, no spotrebuje aj menej kávy. Takže kto je to vlastne novinár, zamýšľam sa pýtajúc sa sama seba, zúfalo pridávajúc fotky do facebookového albumu. Odkedy mi na fakulte sociálních studií definitívne potvrdili, že prechodníky sa zo žurnalistiky vytrácajú (čo pani Salaquardovú samozrejme neodradí od toho, aby ich zase dala do testu zo štylistiky), používam ich iba tak preventívne, aby úplne nevymreli. Och, ozaj: tiger sumatranský, tiger sumatranský, tiger sumatranský. 

Podľa mňa je dnes novinár v prvom rade človek, ktorý je zbehlý v umení brikoláže. Respektíve zbehlejší než ostatní. Namiesto toho, aby sa unavoval inovovaním a vymýšľaním, vytvára mozaiky známych významov a faktov tak, aby mu to u čitateľov/poslucháčov/divákov prešlo. Ako dieťa, ktoré práve objavilo lego (alebo chevu, ja som ako dieťa mala chevu, pretože lego bolo drahé a cheva je aj tak lepšia). Víťazí ten, kto má práve po ruke takú súčiastku, akú ešte nikto iný nemá, a ako prvý ju zapojí do svojej stavebnice. Potom nechá ostatných, aby si dokončili stavebnice podľa jeho vzoru, s menšími či väčšími obmenami. Najhorším príkladom tohto tvorivého prístupu sú facebookové stránky inak serióznych médií, ktoré zapĺňajú väčšinu svojho obsahu slepo zdieľanými videami a obrázkami, ktoré majú prilákať nie čitateľov, ale užívateľov, ktorí raz lajknú, a potom už iba znudene scrollujú. Pretože sa zdá, že na počte fanúšikov záleží. Bez ohľadu na to, či títo fanúšikovia majú záujem o spravodajstvo a/alebo publicistiku, alebo či vôbec vedia čítať. Viem si živo (a na vlastnej koži) predstaviť toho chudáka praktikanta (teda aspoň dúfam, že toto nerobia redaktori), ktorý celý deň sedí v redakcii a jeho úlohou je vyhľadávať na internete fotky trojhlavých detí a nahnevaných mačiek. Len tak na margo- nájsť obrázok nahnevanej mačky nie je ťažké. Mačky sú nahnevané častejšie než žena v prechode. Ale trebárs kritický článok analyzujúci z rôznych hľadísk situáciu na Blízkom východe - ako sa k niečomu takému má nováčik prepracovať, keď musí cenné mesiace svojej stáže v médiách tráviť tagovaním fotiek a zdieľaním videí z youtube? Varením kávy? A k tomu všetkému ešte zadarmo? 

Nechápte ma zle, ja mám tie skoré rána v brnenskom štúdiu Dobrého rána rada. Chodím si tam oddýchnuť, pobaviť sa pohľadom na vydesenú maskérku, keď sa moderátor leskne, a občas si potriasť pravicu s nejakým zaujímavým spisovateľom. Ale od stáže som skrátka čakala trošku väčšiu výzvu. 

A súvislosť s osmákom degu, na ktorú iste všetci čakáte? Kolegyňa mi nedávno rozprávala tragikomickú historku o tom, ako sa jej utopil osmák degu. Skočil do lavóra s avivážou (údajne sám od seba) a utopil sa vo vlastnom nápade. V jej rodine dodnes koluje historka o odvážnom „azuritkovi", ktorý síce skončil mŕtvy, ale vraj aspoň pekne voňal. 

Občas mám pocit, že som ako ten jej osmák degu. Zvedavá, s hlavou plnou ideálov som skočila nevedno kam, a chcem sa naučiť plávať. Možno nie tak dobre ako Martina Moravcová alebo Christiane Amanpourová, ale aspoň dosť dobre na krajské kolo. A keď sa jedného dňa utopím v tej záplave dotieravých brikolérov závislých na kofeíne, vedzte, že som sa aspoň od začiatku snažila kopať ostošesť. A že budem pekne voňať.