Potulky CCXIII - Smrečany, kostol Obetovania Pána /SK/

Do mäkkej, ešte trochu vlhkej, májojarnej trávy, sviežej ešte ranou rosou. Medzi zlaté púpavy, ku kamennému krížu. Pamätá si veky, tých, ktorí pod ním ležia. Sedeli sme tam ako v najhonosnejšej lóži toho najúchvatnejšieho divadla. Theatrum mundi. A pred nami javisko, ako sen najgeniálnejšieho scénografa. Pod baldachýnom rozkvitnutých líp a jabloní, trochu opojení vôňami namiešanými najdokonalejším parfumérom.

Pred nami, v prvom pláne veža ranogotického kostola Obetovania Pána so šindľovým barokovým zastrešením cibuľového tvaru, vystupuje s celým telom chrámu spoza obranného muru, ako pripomenutie vzácna zachovanej pôvodnosti sakrálnej gotiky v regióne Liptova. Trochu sme sa museli pomknúť raz doľava a potom doprava, aby sme videli celé javisko aj za proscéniom s kostolnou vežou. Aby sme videli celú tú skvostnú pompéznosť mohutného Baníkova a Baranca, ešte s troškou snehu na vrcholoch, vystupujúcich z majestátnosti Západných Tatier.

Nechodievame sem na Liptov často. Ako hovoril báječný spisovateľ Anton Hykisch o jeho Banskej Štiavnici , „chodievame sem načierať len po hrstiach, aby sa nerozsýpalo“. Táto krásna krajina mnohých premien akoby nechcela aby sme niečo prehliadli, dáva nám nevyčerpateľnou zásobou výhľadov na vedomie svoju nadvládu nad našou schopnosťou úžasu. Nad schopnosťou, ktorú sme dostali do vienka ako vzácny dar. Žasnúť nad nádhernosťami.

Schopnosť žasnúť, to nie je detinskosť. Je daná len tomu, kto si to zaslúži, kto žasnúť chce, kto žasnúť chce a vidieť. Kto vidieť vie. Len pre pokorných, tichých a schopných úžasu. Žasnutie je predsálim, foyerom nachádzania. Lebo keď nad niečím žasneme, pokúšame sa hľadať podstatu údivu, žasnutia. A tak ju hľadáme a kráčame krajinou snenia. Smrečany. V dedine sa trochu prebudíme do reality, lebo tá ani v náznakoch nepripomína nejakú rázovitosť Liptova.

V podstate nová výstavba ostatných desaťročí vymazala pamäť a tak jediným historickým objektom je cieľ nášho záujmu, ranogotický kostol Obetovania Pána, ktorý nás svojou vežou už z hlavnej cesty navigoval k sebe. Iné smerovanie sme po ceste, žiaľ, nenašli. Možno je to zámer utajovať čo máme. Smrečániovský rokokový kaštieľ v súčasnosti slúži ako dom sociálnych služieb, teda je verejnosti neprístupný. Trochu sme museli počkať na pani, ktorá nám prišla otvoriť dvere do priestoru histórie, duchovna a krásy detailu majstrov minula. Akoby sa pred nami otvárala tajomná 13. komnata v ktorej je niečo, čo prevyšuje každodennosť a všednosť aj napriek tomu, že to prekonalo stáročia.

Vznik kostola Obetovania Pána, alebo podľa predošlého patrocínia, Očistenia Panny Márie v Smrečanoch je daný do konca 13. storočia /podľa listiny kráľa Ondreja III./ a prvej polovice 14. storočia, ako jednoloďovej stavby s kvadratickým presbytériom, ktoré je zaklenuté krížovou rebrovou klenbou. Hlavná loď je prekrytá dreveným maľovaným stropom z obdobia okolo roku 1517. Vo výmaľbe nájdeme scénu zápasu sv. Juraja s drakom, súboj rytierov, alebo lov na medveďa. Pravdepodobne na konci 14. storočia bol kostol vyzdobený nástennými maľbami. Sadli sme si do vyrezávaných neskorogotických lavíc a dlaňami sme sa dotýkali otlačkov pokory a stáročiami vyhladeného dreva.

Tváre sv. Heleny, sv. Barbory a ďalších troch svätíc v jednom obraze i Panna Mária Ochrankyňa pri víťaznom oblúku, nad nami na stenách chrámu v tvarovej jednoduchosti a čistote byzantských ikon, nás uvádzajú aspoň na chvíľu k vnútornej meditácii. O všetkých tých vzopätých dlaniach v prosbe, o sklonených hlavách v pokore, o nádeji...Kniha v ruke apoštola fresky na víťaznom oblúku aj sv. Ján evanjelista na severnej stene a potom, už nedočkavo pristupujeme k pokladom neskorej gotiky. K pokladom, ktoré nás robia na jednej strane hodných puncu kultúrnosti, ale neustále pripomínajú, nie je národ kultúrny tým, že vlastní takéto hodnoty úžasných pamiatok, ale tým, že tie pamiatky pozná , ctí si ich a stará sa o ne.

Krídlové oltáre z kostola v Smrečanoch by mali byť nesporne povinnou výučbou poznania národnej kultúry. Majstrovské tabuľové obrazy na zatváracích krídlach oltárov i v centrálnej časti predstavujú v hlavnom oltári obraz Panny Márie, sv. Barbory a sv. Kataríny. Bočné oltáre z obdobia polovice 16. storočia sú dielom Majstra oltára z Okoličného a nesporne sú dokladom mystéria pokladu našej vlasti i dokladom toho, že pri hľadaní krásy je nutné mať otvorené srdce a nie peňaženku. Keď sme vychádzali cez južný portál kostola, lúčila sa s nami Madona s dieťaťom vo freske tympanónu. Vonku, pred bránkou nás čakal náš priateľ, Áres I. a my sme si museli ešte na chvíľu sadnúť k nemu s Inguśou na drevenú lavičku pri múre. Hovorili sme mu, aj sebe, o všetkej tej krásnosti. Hovorili sme si, že sú dni, ktoré snívame v spánku i sny, ktoré žijeme. Sú sny, ktoré by sme chceli prežiť i sny, ktoré prežívame....Liptov, možno trochu divoký i lyrický, hrdý i nežný, rozospievaný i clivý, pôvabný i meditatívny...

text, foto © Peter Krivda Soliwarski