Potulky CCXI - Taormina, Sicília /I/

...nemôžeme precestovať celý svet, tak ako sa nedajú obsiahnuť všetky sny. Ale pokiaľ môžeme ísť cestami našich predstáv, napĺňame si aj naše sny. A každým splneným snom sa objavia na obzore ďalšie. Neznáme, tajomnokrásne, mystéria objavovania. V čase, keď sme ešte museli nosiť do školy na hodiny zemepisu zemepisný atlas, stal sa tento do tvrdej väzby zviazaný svet úžasným priestorom snenia. Neznáme názvy, neznámych zemí, neznámych svetov, nepoznaných zaobzorov a nesmierne lákavých priestorov. A keď ešte priniesol na jednu hodinu spolužiak Laco Kiss svietiaci, otáčajúci sa glóbus, ktorý mu podaroval niekto z valutovej cudziny a my sme mu ho nesmierne závideli, moja predstavivosť nadobudla panoramatických rozmerov.

Na tom otáčajúcom sa glóbuse bol v modrom Stredozemnom mori svietiaci malý fliačik pod predlhou talianskou čižmou. Sicília. Vábivá, lákavá, hypnotická, mnou nepoznaná a preto ešte viac dráždivá. Sicília s nesmierne príťažlivou históriou aj odpudzujúcim prílepkom „mafiánska“. Prechádzali sme sa po jej mestách a dedinách a nasávali všetko, čo sme predtým počuli v príbehoch tých, ktorí mali tú možnosť pobyť na tomto ostrove pred nami. Spomínali sme na všetky slová, ktoré sme počuli a obrazy, ktoré sme videli, ale vône, tie vône miesta sa nedajú prenášať.

A odrazu sme vedeli, že bez tých vôni sú všetky tie počuté a videné Sicílie, len Sicílie bez skutočných chutí. Každá z tých Sicílii vonia vôňou svojej histórie a ľuďmi, ktorí ju vytvorili. Tak, ako prenádherné mesto Taormina na pobreží Iónskeho mora, na hore Monte Tauro, medzi Messinou na severe a Cataniou južnejšie. Mesto voňajúce morskými diaľkami, rozkvitnutými i rodiacimi citrusovými hájmi i oparom neďalekej Etny. Mesto s fascinujúcou históriou, ktorej sa chce dotknúť každý turista. Preto sme pre naše dotyky zvolili obdobie, kedy je v meste turistov menej ako v sezóne. Apríl je snáď najlepším obdobím pre poznávanie Sicílie.

V dávnej histórii Taorminy miestni ľudia verili, že aby pútnici prichádzajúci do mesta nepriniesli so sebou nešťastie, mali by zo seba zmyť nánosy ciest a nedobra v zátoke okolo malého, romantického ostrovčeka Isola Bella. Takto očistení mohli vstúpiť do čarolie pôvodne gréckeho mesta, ktorého základy sú datované do roku 358 pred Kristom, keď Andromachus, otec Timaia, slávneho historika, zhromaždil tých, ktorí odišli z ostrova Naxos pred Peržanmi a priviedol ich na horu Tauro, odtiaľ názov Taormina, Tauromènion. Taormina je jedným z najkrajších pokladov celej Sicílie. Potulkami mestom sme nadobudli pocit cestovania v čase.

Na každom kroku stačí natiahnuť ruku a dotýkali sme sa dlaňou stavebných odkazov gréckeho stavebného umenia, dokonale zachovanej stredovekej stavebnej histórie, mesta, ktoré sa v 9. storočí stáva hlavným mestom byzantskej Sicílie. A do tejto zmesi sú umne vsadené rozbujnené tvary barokových chrámov a kaštieľov. Po vstupe do triedy Corso Umberti I., ktorou je každý takmer povinný prejsť, keď sa nám začínajú prelínať nádherne tvarované okná, portály brán, balkóny, strechy a striešky, no a všadeprítomné úžasné keramické kvetináče so zeleňou, museli sme si v jednej z pôvabných bočných uličiek nájsť miesto pri stolíku na terase, aby sme si tu vychutnali fantastické espresso.

Aj od vône kávovej fantázie sme mohli obdivovať rôznofarebné od výmyslu sveta tvarované prazvláštne hlavokvetináče, ktoré neodmysliteľne patria k mestu a turisti si ich odnášajú ako suveníry. K týmto kvetináčom sa viaže legenda, hovoriaca o rôzne zdobených ľudských keramických hlavách, ktoré slúžia ako kvetináče. Príbeh za tzv. maurskou hlavou je aj trochu strašidelný. Podľa legendy siahajúcej do 11. storočia sa jedna krásna dievčina žijúca v Kalse, starala o rastliny a kvety na balkóne svojho domu, keď okolo prechádzal maurský obchodník a zaľúbil sa do nej. Stali sa milencami, no dievča neskôr zistilo, že v jeho rodnej krajine má jej obchodník ženu a deti. Od žiarlivosti preto vymyslela spôsob, ako s ňou ostane navždy - v noci mu odrezala hlavu a rozhodla sa ju použiť ako kvetináč pre jej bazalku. Tak kvetináč sme si nekúpili, ale káva bola skvelá.

...a tak sme ďalej uličkami k zámkom, kaštieľom, kostolom, prechádzali miestami, ktoré vytvoril niekto, koho meno je už dávno zapadnuté prachom. Ale my ho pohladíme, tak ako fotografiu v starom albume, dlaňou po múroch na ktoré položil prvý kameň, alebo tehlu. Nedalo sa a vždy sme nahliadli aj do čarovných obchodíkov so starožitnosťami, umeleckými predmetmi, špecialitami gastra a Inguśa, ako ináč, nemohla vynechať magicky lákavé butiky. Až na Piazza 9. Aprile, námestie nad ktorým sa dvíha Chiesa San Giuseppe, baroková úžasnosť využívajúca celú paletu teatrálnosti konkávno-konvexných vlnení a štukatérskej vyčančanosti.

Za chrbtom, stačilo sa len otočiť, Teatro del Mondo, Divadlo sveta vytvorené dávno predtým, ako o ňom začal snívať Aldo Rossi. Pompézny výhľad, scéna vystupujúceho kužeľa Etny, akoby z hladiny mora s malým oparom nad zahaleným kráterom. A celé to veľkolepé predstavenie dopĺňa na námestí vystúpenie pouličných umelcov, ktorí svojimi šlágrami talianskej ľahkej múzy dopĺňajú atmosféru romantickej kolorovanej pohľadnice, ktorú poniektorí ukývame v kredenci po našich starých rodičoch.

Bránou z 12. storočia s orlojom sme akoby vyšli z jedného sveta a vnorili sa do sveta v druhom programe sna. Starou uličkou, ktorá sa nám odrazu otvorila do ďalšej prekrásnosti, Piazza del Duomo, ktorému dominuje baroková fontána so sochou dvojnohej ženy kentaura neustále obsadenou miestnou mládežou, turistami a teraz na chvíľu aj nami. Samozrejme nás vtiahlo šero pôvodne románskeho chrámu Duomo, ktorý tu postavili Normani v 12. storočí. Tak ako mnoho iných v stredoveku aj tento chrám plnil funkciu súčasti opevnenia mesta.

Tu sme už neodolali skvostnej dobrote arancini, na ktorú nás navnadil už dávno inšpektor Rocca a samozrejme opäť najvoňavejšiu kávu. Len potom sme nasmerovali kroky k lákadlu všetkých prichodiacich. Teatro Antico di Taormina, alebo Teatro Greco. Vystupovali sme uličkami do kopca, aby sme bránou vošli do 3. storočia p.n.l. do časov Hyera II. zo Syrakúz. Sadli sme si na kamenné lavice a pred nami, na scéne sa odohrávajú dramatá diel Aischyla, Sofokla, Euripida i Aristofana. A v pozadí najúchvatnejšia scéna pretrvávajúca tisícročia, záliv Schisò a dymiaca sopka Etna. Epochálne. To nie je len úžasná diaľava pre snenie, nie je to len velebnosť vzdialených horizontov skrytých predstáv, nie je to len hrdokrásna vznešenosť kolosálnych šírok tichosti hladiny a impozantnosť spirituality chóru oblohy. Je to úchvatný priestor farebnosti, koloristických erupcií i jemných valérov. A toľko miest na pre pozorovanie tejto skvostnej galérie sveta pre každého....

...hľadanie krásy je úžasný proces pri ktorom nachádzame v jednoduchosti a aj všednosti nádherné, obrovské, stále nové a nové vesmíry, ktoré by nás mali robiť lepšími, múdrejšími v pokore s dobrom vo svojom vnútri. To hľadanie sa nikdy nekončí. Hranica krásna, ako univerza nemá nikde konca, ale ono stále poskytuje ďalšie a nové cesty. No nie každý má to šťastie, že je na trie cesty hľadania nasmerovaný....

text, foto © Peter Krivda Soliwarski