Ked som bol chlapec a ešte ked žil môj otec bol som štastný ,pišem tu vo vazeni tento svôj dennik mam tu dost volneho času tak mi to aj trochu pomaha po tom všetkom ,kedy sa to vlastne začalo to moje trapenie vnutorne najma
citil som sa po otcovej smrti tak sám matka ta žila len pre sestru mna si vôbec nevšimala skoro ,uzavrel som
sa aj ked som mal chut tužbu sa niekomu vyrozpravat zo svojho trapenia ,matke ale ona žila len pre nu ja som
pre nu bol len nič menej ako vzduch neviem ,otec ma braval na ryby spolu sme hrali futbal aj ine hry stale sa
mi skoro venoval vedel sa so mnou porozpravat vedel ma chápat ,viem že synovia z otcami nemaju najlepši vztah
ale ja som mal bol pre mna všetkym ,ked sa zabil pri tej nehode ako sa vracal z prace domov všetko sa vo mne zrutilo
citil som sa velmi zle dost zle vnutorne do školy som nechcel ist nemohol potom ma matka odviedla k nejakemu psychologovi
aj to bolo na nič nemohol som nič skoro zo seba dostat to moje trapenie že som stratil otca ,a moja žiarlivost na sestru
velmi som na nu žiarlil nenavidel som ju až a ona bola len dieta ale ja som ju vinil vo svojom srdci tak zranenom
som ju vinil že mi zobrala matku jej lásku ,bože tak som ju potreboval pohladenie slovo že za niečo stojim u nej
tak som sa citil sám nemal som priatelov citil som sa nepochopeny snažil som sa to zo seba nejak dostat ale nedalo sa
teraz tu sedim a je mi na nič aj z toho čo som urobil zabil som ju svoju sestru bože aka zlost do mna vtedy vošla
vlastne ona rástla cele tie roky ,zlost hnev nenavist to som v sebe mal a som to skryval ,tvaril som sa ako dobry syn
aj brat ,bola mamine zlato pre matku bola poklad dokonala ja som bol pre nu niekym nedokonalym neviem ,študoval
som historiu ale videl som na matkinej tvári že moc s tym nesuhlasi sice mi nič nepovedala ale jej pohlad mi povedal
jej vyraz ked som jej to oznamil ,cele roky neme vyčitky že som nenaplnil jej sny že som nebol takym synom akeho chcela mat
vadilo jej že som stale sám ,že nemam dievča ,v sebe som mal uzavreny blok od smrti otca a nie a nie ho prelomit
určite si myslela aky som neschopny a možno zly ,nemala ma tak rada len ona bola pre nu všetko ja nič ,tak som sa citil
raz som sa jej chcel zdôverit ale videl som zas tu jej nemu vyčitku v tvári tak som to nechal tak ,nemal som sa komu
vyrozpravat ,vo mne to rástlo zo dna na den silnelo ,v noci som malo spal myslel som na svoje trapenie že som nemilovany
plakal som často chybal mi bože a velmi môj otec volal som ho naspat aby sa vratil alebo aby po mna prišiel
ticho nik mi neodpovedal ked som kričal to tmy svojej izby plakal do vankuša ,viem nezaslužim si lutost po tom čo som
urobil matka ma odvrhla nadobro som sám nemam nikoho som len vrah a ti si nezaslužia lutost ani sucit a ešte k tomu
sestrin vrah to dievčatko mam ju stale pred očami ten jej strach ked som ju škrtil nespim stale ju mam pred očami
malu Vivien zlato mojej mamy ,čo vo mne narobila žiarlivost urobila zo mna vraha ,prečo ma neodsudili na smrt
načo žit ked už nik o mna nestoji ani nebude stat po tom všetkom ,ludia ma velmi nenavidia že som vrah
noviny o mne pisali ako o vrahovi ,čo som citil potom ako som ju zabil citil som sa ešte horšie ,zrazu mi jej bolo luto
toho čo som urobil bože nemal som ju zabit ,ale už bolo neskoro na lutost aj je ,ako na mna hladela na to nikdy nezabudnem
Vivien ma mala tak rada bola ešte dieta som si myslel že ked vyrastie ma bude aj ona nenavidiet ,
ja som k nej necitil lásku nemal som ju rád ,ked som ju zabil vtedy som pocitil lutost preto čo som urobil
matke som ubližil som jej spôsobil velku bolest predtym som to chcel som bol až šialeny z toho v sebe som to skryval
hral sa na niečo ine na mileho poslušneho syna ,matku som mal rád ,neprišla za mnou ved som to ani nečakal
mal by som skončit aj zo svojim životom ale niečo mi v tom brani ,asi môj strach ,tužil som cely život po láske
otca ten mi ju dal ale potom odišel a vo mne niečo umrelo zlomilo sa uplne matka mi tu lásku nedala mala lasku
len pre nu plakal som tak velmi som to potreboval ,bol som len dobry nato starat sa o sestru ked matka
bola v praci ,sedim tu a pišem tieto riadky neviem či mi niekedy matka odpusti asi nie nikdy za mnou neprišla sem
tu sa venujem praci tvorim nejake veci ako modelovanie lietadla čitam dost jedine to mi trochu pomaha
neviem ako bude dalej ale von sa už nedostanem ked zavriem oči vidim ju jej strach ked som jej daval na krk tu šnuru
ten pohlad a vyraz ma bude prenasledovat do smrti ,dokonca sa aj modlim prosim Boha aby mi odpustil a prosim aj sestru
aby mi tam hore raz odpustila moja žiarlivost ma zničila a zabila vo mne všetko to pekne môj hnev a nenavist
zabili moje srdce ,dufam že mi raz matka odpusti je to mala nadej ale je ,už končim musim lebo som už unaveny ale nezaspim
jej mala tvarička ma bude aj nadalej prenasledovat .
