Bieda slovenskej opozície

Chvíľku som si pozrel televíziu, kde dávajú práve schôdzu Poslaneckej snemovne o vyslovovaní nedôvery českej vláde.

Hovoril práve Pavel Bělobrádek, už čoskoro končiaci šéf ľudovcov (lidovcov). Toho už dlhodobo vnímam ako celkom seriózneho chlapa, nevšimol som si, že by bol mal nejakú zásadnú kauzu a vie sa vymedziť aj voči hulvátstvam namiereným proti vláde, voči ktorej stojí v opozícii. Ja absolútne nehovorím, že KDU-ČSL je moja krvná skupina, nikdy nebola, už len pre nekritický postoj voči EÚ a taktiež kvôli tomu, že to kresťanstvo má skôr len v názve. No ale, stále - predseda tejto strany na mňa minimálne svojím vyjadrovaním pôsobí seriózne, kultivovane. Podobne by som vedel hovoriť aj o iných pravicových českých lídroch - i keď opäť, s ich politikou zásadne nesúhlasím.

Pokiaľ sa niekto čuduje, prečo je na Slovensku taká vláda, aká je, nech sa pozrie na opozíciu. Nemá šťavu, nemá nápad, keď je v Česku Antibabiš, tak u nás je len Antifico. Nechcem teraz používať Ficovu rétoriku, aby som každého opozičného lídra nejako pekne emotívne "onálepkoval", ale fakt - sotva sa z nich niekto dá brať seriózne. A dosvedčuje to aj aktuálna kauza problematickej rigoróznej práce predsedu parlamentu Andreja Danka. Kuciak, Vietnamec a rigorózka - tak to sú asi jediné tri rozmery tzv. demokratickej opozičnej politiky v posledných mesiacoch. Žiaden nápad ani vízia, len odvolať, odvolať, raz toho, potom hentoho.

Tak ja viem, že spoločné prvky aj s českou opozíciu by sa našli, ale zdá sa mi, že tá tú hystériu robí aspoň trochu noblesnejšie. I keď Antibabiš pochopiteľne tiež nie je žiadny program, tak ako Antifico.

No a ešte si teda povedzme, kto proti našim vyhoreným tváram z opozície stojí. Je to všetkými masťami mazaný lišiak Béla Bugár, ktorý na seba viaže maďarských, ale aj časť slovenských voličov. Je to Robert Fico, ktorému sa kedysi nadávalo do "populistov", ale po toľkých rokoch pri moci sa už mnohé veci naučil a teda minimálne má skúsenosti. O jeho konexiách so všelijakými pochybnými ľuďmi z podnikateľského prostredia si, pochopiteľne, nerobme ilúzie. Predseda SNS Andrej Danko pre mňa mentálne zapadá skôr do sveta aktuálnej opozície, pretože je to evidentne len prázdny narcis, ktorý má rád, keď mu tlieskajú - či už je to v Česku, Izraeli alebo Rusku. Ale zase má v strane aj skúsenejších a inteligentnejších "harcovníkov" Jaroslava Pašku či Antona Hrnka, ktorí môžu ešte aspoň časť voličov udržiavať v dojme, že SNS je národná strana.

No a nesmieme zabudnúť ani na predsedu vlády Petra Pellegriniho. Už to nie je ten "samecký" vodcovský typ ako bol Mečiar či Fico. Pellegrini by sa dal povahovo skôr porovnať povedzme s Bohuslavom Sobotkom, či Petrom Nečasom. Za dôležité nitky naďalej ťahá Fico, ale prívetivejšia tvár Pellegriniho v popredí mu môže koniec-koncov len a len pomôcť.

To, čo som napísal, uznávam, je skôr akési psychologické zhodnotenie slovenskej politiky. Nie ideologické, praktické. Ale nepochybne aj to, kto je aká osobnosť, má ohromný vplyv na politiku a tým vôbec na nálady v krajine. Že si Slováci o politikoch všeobecne nemyslia nič dobré, ukázali nakoniec aj posledné voľby do miest a obcí, kde sa darilo najviac nezávislým kandidátom - a to nepochybne aj kvôli faktu, že mnohí využili slovíčko "nezávislý" len ako formálnu nálepku, lebo politické strany sú všeobecne nedôveryhodné.