Pýchou zámku je nádherné biele dvojité schodisko. Obe schodiská sa točia rovnakým smerom, no v žiadnom mieste sa nepretnú. Majster rébusov, Leonardo da Vinci sa na ňom vyšantil. Ten, kto po ňom zostupuje dole, nestretne toho, kto vystupuje hore.
Zámok Chambord, majstrovská ukážka renesančnej architektúry, je najväčším zámkom na Loire. Má 156 metrové priečelie, 84 schodísk, 365 komínov, 440 miestností a 800 stĺpov.
Nájdeme ho v departmente Loir-et-Cher, na rieke Cosson, prítoku rieky Beuvron.
Rozsiahle lesy v okolí zámku kúpila rodina z Orléans od grófov z Blois v roku 1392.
Keď sa v roku 1498 vojvoda Orleánsky stal kráľom Ľudovítom XII., celý majetok Chambordu prešiel do vlastníctva kráľovskej koruny.
V roku 1516 sa František I. z cesty do Talianska nevrátil sám.
Ulovil tam Leonarda da Vinci, aby mu splnil jeho veľký sen.
Postaviť veľkú taliansku renesančnú stavbu.
Šepkalo sa, nedočkavý François I. si dal zámok postaviť nielen preto, aby tromfol večného rivala, nemeckého cisára Karola V., ale najmä preto, aby mal bližšie k poslednej zo svojich štyroch mileniek, komtese de Thoury, bývajúcej neďaleko.
Veď uznajte, mal to k nej z kráľovského sídla v Blois strašne ďaleko, „až“ 14 km.
Nepoznáme meno jeho architekta. Posledné výskumy nám však našepkávajú, že by to mohol byť Domenico da Cortona a čiastočne Leonardo da Vinci.
Jedna z najrozsiahlejších stavieb svojej doby zhltla asi 20 tisíc ton tufového kameňa. Dobre sa opracovával a má zaujímavú vlastnosť. Čím je starší, tým je belší.Stavebný materiál sa vozil z prístavu Saint-Dyé.
Kamenári, tak ako aj iní robotníci, nemali stály plat.Dostali zaplatené až po vykonaní dohodnutej práce. Preto každý kameň označili svojou kamenárskou značkou.
Mega stavba trvala takmer 30 rokov, od roku 1519 do roku 1547.
Starý zámok, ktorého základy našli minulý rok, búrali 7 rokov.
Za drastických podmienok uprostred bažín na nej pracovalo 1 700 až 1 800 robotníkov.
Veľa z nich sa zomieralo na horúčku.
Dubové pilóty sa museli vrážať až do 12 metrovej hĺbky.
Akoby to nestačilo, kráľ si vymyslel, že dá prekopať kanál ku 6 km vzdialenej Loire a donúti ju tiecť priamo pod jeho oknami.
Našťastie na to nemal dosť peňazí.
Stredom zámku je päťposchodová obranná veža, donjon, ktorá má v každom kúte schodisko vedúce k 4 štvorcovým a 4 okrúhlym apartmánom na každom poschodí.
Spájajú ich 4 chodby, každá z inej svetovej strany.
Na druhom poschodí sú v klenbách štvorcové monogramy Františka Prvého a jeho matky Lujzy Savojskej.
F s kráľovskou korunou a salamander a prepletené povrazy, ktorými sa opásavali asketickí františkáni.
Prečo niektoré kráľovské „F“ nájdeme aj vonku okolo terás ? No predsa aby Boh z nebeskej výšky videl moc kráľa !
Stavebné trápenie trvalo 21 rokov, až kým kráľ v roku 1547 nezomrel.
Jeho nasledovník Henri II. si miesto neobľúbil a nový zámok chátral do roku 1639, keď ho Ľudovít XIII. daroval svojmu bratovi, Gastonovi Orléanskemu.
Nová rozšafná éra zavítala na zámok s kráľom Slnko, Ľudovítom XIV.
Zámku pribudli štyri apartmány v duchu Versailles na prvom poschodí pri severnej veži (1684).
Práve tu v roku 1670 mala premiéru Moliérova hra Meštiak šľachticom.
Luxusným miestom vyhnanstva sa stal pre poľského kráľa Stanislasa Leszczyńského, svokra Ľudovíta XV. (1725 – 1733).
Vojaci regimentu Maurica de Saxe po ňom dupotali päť rokov (1745 – 1750).
V roku 1792 vláda francúzskych revolucionárov rozpredala nábytok a Napoléon Bonaparte daroval jeho holé steny maršalovi Berthierovi. Ten sa ale musel potešiť !
V roku 1821 sa stal majetkom Henriho z Artois, jednoročného vojvodu z Bordeaux, posledného Bourbonovca.
Po revolúcii v roku 1830 prijal v exile titul grófa zo Chambord.
Ako poľná nemocnica slúžil počas francúzsko – nemeckej vojny v roku 1870.
V roku 1883 ho zdedila starobylá rodiny vojvodu z Parmy.
Staré rodinné sídlo si kúpil späť Élie Bourbon za 11 miliónov frankov v zlate.
Majetkom štátu a v opatere Asociácie priateľov Chambordu je od roku 1930.
UNESCO si ho zapísalo na svoj zoznam pamiatok v roku 1981.
Od roku 2005 sa čiastočne samofinancuje ako EPIC, podnikateľské a obchodné miesto.
Súčasťou zámku je obrovský 5 441 ha lesný park, najväčší v Európe.
Okrem jeleňov a diviakov, ktoré sa dostali i do znaku zámku, v ňom žije vyše 100 rôznych druhov vtákov.
Je oplotený 32 km dlhým múrom (asi ako obvod Paríža), z ktorého jedna pätina je verejne prístupná všetkým.
Pýchou zámku je nádherné biele dvojité schodisko.
Majster rébusov, Leonardo da Vinci sa na ňom vyšantil.
Ten, kto po ňom zostupuje dole, nestretne toho, kto vystupuje hore.
Obe schodiská sa točia rovnakým smerom, no v žiadnom mieste sa nepretnú.
Žiarivo biele schody vedú na veľkú terasu.
Z nej sa rozbiehajú cestičky okolo zámockých vežičiek, ktoré by vraj mohli veľa rozprávať o ľúbostných hrách priamo pod hviezdnou oblohou.
Jasné, aj to bol Leonardov nápad..
Z terás je výhľad na obrovské trávnaté záhrady, vodný kanál a 32 metrové schodisko na veži Lanterne.
Nie je zakončené krížom, ako bývalo zvykom, ale ľaliou.
Dáva všetkým sebavedome na známosť, že francúzsky kráľ je na tej istej úrovni ako Boh.
Je tu skvelá atmosféra.
Hneď oproti mne si veľký kŕdeľ štebotajúcich lastovičiek dohaduje posledné podrobnosti každoročnej púte za teplom.
Opieram sa o zábradlie a hľadím hore.
V labyrinte obdĺžnikových, štvorcových alebo cibuľových vežičiek sa cítim ako Alica v krajine zázrakov.
Motívy modrých kosoštvorcov na múroch vežičiek mi pripomínajú zabudnuté karty.
Už len biely uponáhľaný králiček vo fraku a s vreckovými hodinkami mi tam chýba.
