Zámok Blois a prekliaty básnik François Villon I.

Na Literárnej súťaži v Blois, vyhlásenej v roku 1458, recitoval svoju slávnu, i dnes kruto pravdivú Baladu o protikladoch zlodej a povaľač, prekliaty básnik François Villon.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Zámok v srdci mestečka Blois na pravom brehu rieky Loiry v departmente  Loir-et-Cher bol obľúbeným kráľovským sídlom v Renesancii. 


 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Po prvý raz ho spomínajú kronikári ako Blissum Castrum v roku 854 počas panovania Karola Holohlavého, keď hrádok zničili Vikingovia. 


 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Na pevnosť ho zmenil Thibault Podvodník v desiatom storočí. Ďalších dvesto rokov patril spolu so Chartres a Champagne grófom z Blois.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

V 13. storočí ho obnovila rodina Châtillon. Jej posledný potomok, Guy II. z Blois - Châtillon ho v roku 1392 predal Ľudovítovi Orleánskemu, bratovi kráľa Karola VI.


 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

V roku 1429 sa v kaplnke zámku zastavila pre požehnanie od arcibiskupa z Remeša slávna rebelka, Panna Orleánska a Jana z Arcu osobne.

 

 

 

 

 

 

 

 

 


 

 

 

 

Keď v Paríži na príkaz burgundského vojvodu Jána Nebojácneho (Jean sans Peur) zavraždili majiteľa zámku, jeho vdova Valentína Visconti utiekla do Blois. 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Želala si, aby jej tam na náhrobný kameň vytesali slová: "Rien ne m'est plus, plus ne m'est rien" (Nič mi už nie je, už nie som nič). 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Ich syn Karol po svojom návrate zo zajatia v Anglicku túžil čo najrýchlejšie zabudnúť na prežité útrapy a zmenil zámok na centrum kultúry. 


 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Na Literárnej súťaži, vyhlásenej v roku 1458, recitoval svoju slávnu, i dnes kruto pravdivú Baladu o protikladoch zlodej a povaľač, prekliaty básnik François Villon:









Pri prameni smädom hyniem
horúci ako plameň zubami drkocem 
cudzinec vo vlastnej domovine som
v rozpálenej vyhni zimnicou sa chvejem 
v odeve starostu nahý ako červík som
smejem sa plačúc, beznádejne čakám
smutným zúfalstvom utešovaný
bez pôžitku sa zabávam   
vladár bez sily a moci som
srdečne prijatý, každým odmietaný.






















Nič nie je také isté ako neistota
prísne sa tají to, čo celkom očividné je 
o veciach istých pochybnosti mám  
za vedomosti vďačím náhlym náhodám
vyhrávam všetko, no v dlhoch zostávam
„Pán Boh daj dobrý večer!“ skoré ráno vítam
keď ležím naznak, pádu sa desím
mám čokoľvek chcem, no nič z toho
dedičstvo očakávam, no nemám po kom



srdečne prijatý, každým odmietaný.

 




















Keď stretnú ma útrapy, o nič sa nestarám
získavam majetok, hoci oň nežiadam       
kto v dobrom radí mi, o to viac mu vynadám
a ten, kto aj pravdu má, akoby ma kopol 
môj priateľ je, kto presviedča ma
že biela labuť čierny havran je   
a ten, kto škodí mi, verím, že pomáha mi
podvod, surovosť, dnes v jedno splýva mi
všetko vydržím, pochopiť neviem nič
srdečne prijatý, každým odmietaný.




 

Veľkodušný princ, alebo vy, s pôžitkom poznávajúci
čomu rozumiem, je nejasné a zmysel vedieť to nemá,
zaujatý a zároveň nestranný som.
Čo lepšie viem ? Čo ? Brať plácu, znovu a znovu
srdečne prijatý, každým odmietaný.



 


© preklad: Lýdia Koňárová
Poznámka: Preklad nemá umelecké ambície, má záujem priblížiť pôvodné básnikove myšlienky.
.










































































































































































































































contradictions  Ballade du concours de Blois / Ballade des contradictions











Je meurs de seuf auprès de la fontaine,
Chaud comme feu, et tremble dent à dent,
En mon pays suis en terre lointaine,
Lez un brasier frissonne tout ardent,
Nu comme un ver, vêtu en président,
Je ris en pleurs et attends sans espoir,
Confort reprends en triste désespoir,
Je m'éjouis et n'ai plaisir aucun,
Puissant je suis sans force et sans pouvoir,
Bien recueilli, débouté de chacun.
 






Rien ne m'est sûr que la chose incertaine,
Obscur, fors ce qui est tout évident,
Doute ne fais, fors en chose certaine,
Science tiens à soudain accident,
Je gagne tout et demeure perdant,
Au point du jour dis : "Dieu vous doint bon soir!"
Gisant envers, j'ai grand paour de choir,
J'ai bien de quoi et si n'en ai pas un,
Echoite attends et d'homme ne suis hoir,
Bien recueilli, débouté de chacun.
 





De rien n'ai soin, si mets toute ma peine
D'acquérir biens et n'y suis prétendant,
Qui mieux me dit, c'est cil qui plus m'ataine,
Et qui plus vrai, lors plus me va bourdant,
Mon ami est, qui me fait entendant
D'un cygne blanc que c'est un corbeau noir,
Et qui me nuit, crois qu'il m'aide à pourvoir,
Bourde, verté, aujourd'hui m'est tout un,
Je retiens tout, rien ne sait concevoir,





Bien recueilli, débouté de chacun.
 

Prince clément, or vous plaise savoir
Que j'entends mout et n'ai sens ne savoir:
Partial suis, à toutes lois commun.
Que sais-je plus ? Quoi ? Les gages ravoir,
Bien recueilli, débouté de chacun.
 



Autor: Lýdia Koňárová | pondělí 29.6.2009 8:29 | karma článku: 17,65 | přečteno: 2338x