Z Evisy roklinou Spelunca

Horská záchranná služba na Korzike neexistuje. Na sanitky zabudnite. Ak sa vám stane úraz niekde v horách, do nemocnice vás odvezie hasičské auto. Priznávam bez mučenia, veľmi som sa zabávala na tej predstave.

Je nádherné slnečné septembrové ráno a uprostred nádherných korzických divých hôr nás víta maličká a tichučká Evisa (800 m n.m.).

Vstup do prekrásnej 1,6 km dlhej rokliny Spelunca, bývalej ceste pastierov dobytka z hôr na pobrežie začína pri jej miestnom cintoríne.

Uškŕňam sa a žartujem, že miestni obyvatelia nemohli vymyslieť pre turistov bez kondície lepší doping.

Horská záchranná služba na Korzike totiž neexistuje. Na sanitky zabudnite !

Ak sa vám stane úraz niekde v horách, do nemocnice vás odvezie hasičské auto ! Priznávam bez mučenia, veľmi som sa zabávala na tej predstave. 

V Evise si v duchu vymýšľam heslo pre turistého Iron Mana alebo Iron Woman: „Doplaz sa k lekárovi, ako sám najlepšie vieš !“ a s blaženým úsmevom sa nechávam pohltiť nádherným lesom. 

Začína 600 metrový zostup až na dno rokliny. 

Vychutnávam si úžasné výhľady na okolité ružové a biele skalnaté kopce. 

Jedným okom pozorujem kamene pod nohami a druhým obdivujem mohutné čierne laricijské borovice. 

V lodiarskom priemysle sú veľmi cenené už stáročia a boli častým dôvodom na okupáciu ostrova. 

Sú z nich neobyčajne kvalitné a morskej vode odolné lodné sťažne. 

Nemôžem odolať a beriem si na pamiatku hrubé kusy ich opadanej terakotovej kôry a mega šišky. 

Na slnečných miestach rastú malé stromčeky korzických čerešní.

Nie, nie, bublanina z nich nebude. Sú drobučké, jasnočervené, niektoré ešte žltučké, so svetlozelenými lístočkami skôr dekoratívne chutnučké, ako jedlé. 

Cestu nám ukazujú malí kamenní mužíci. 

Pri malom kamennom moste, pre mňa s tajomným názvom Zaglia, je prvý oddych. 

Odhadzujem tričko a kraťasy a hurá v plavkách do čírej ľadovej vody.

Ružové, zelené a biele kamene sú však šmykľavé a tak nedočkavosť musí vystriedať opatrnosť. 

Voda je úžasná, no príliš ľadová, nedá sa v nej vydržať dlho. 

Vyleziem na obrovský morénový balvan a vyhrievam sa na ňom ako jašterička.

Chrúmem jabĺčko a pozorujem slnkom zaliate hory nado mnou. 

Ďalšia časť cesty vedie dnom rokliny k druhému mostu s názvom Ota. Aj tu mal Jelínek rodinu ?

Znovu si čľupnem do rozprávkovej tône a čľapkám sa v bystrine ako natešené malé dieťa. 

Keď začnem drkotať zubami, vyleziem sa zohriať a naobedovať na obrovský balvan.

Všetky zbytky obeda končia v ruksaku. Veľmi sa mi páči, že tu je nielen nepísaným, ale i dodržovaným zvykom nechať les čistý. 

Roklina plná tieňov a vôní končí pri treťom veľkom kamennom janovskom moste.

Začína štvorhodinová cesta na horúcom slnku.

Neviem sa s tými drsnými ružovými bralami rozlúčiť a stále sa za nimi otáčam dozadu.

Biele hory okolo mňa zatiaľ trpezlivo čakajú, kým si už konečne všimnem.

Víta ma mestečko Ota, učupené na úbočí ako ustráchané vtáča. Nikde ani noha. Je horúco a obedňajšia siesta. Na jednom priedomí sedí vážna starenka v čiernom. Moje kraťasy ju nenadchnú.

Na konci mestečka práve parkuje auto asi 50 - ročný muž. Udivený sa nás troch pýta, kam sme sa vybrali. Do Porta ? Pešo v tejto horúčave ? Veď to sú najmenej ešte tri hodiny !

Ponúka sa, že nás odvezie. Odmietam s úsmevom, že si celú trasu chceme prejsť pešo, že oddychovať budeme doma.

Slnko páli čoraz viac a mne sa zdá janovská strážna veža v zálive Porto, jediná štvorcová medzi všetkými okrúhlymi, stále rovnako maličká. 

Cestu lemujú murované staré rodinné hrobky. 

Zvyk pochovávať na cintorínoch nie je v korzických horách rozšírený. 

Vzdialenosti medzi usadlosťami sú veľké a terén je neschodný.

Vravím si, že Korzičania sa ani po smrti nedokážu rozlúčiť s miestom svojho života. 

Hoci sa im v tých drsných horách tak ťažko žilo, túžia v ich kráse snívať i svoj večný sen. 

Hrobka má vnútri vpredu malý oltárik a stoličku. 

Mŕtvi sú uložení po bokoch nad sebou.

Bolo starobylým zvykom, že aj keď rodina hladovala, na hrobku sa našetriť muselo. 

Konečne nás víta Porto. 

Krajšie privítanie mi nemohlo pripraviť.

Alej mohutných eukalyptov s dúhovou kôrou, meniacou pastelové farby, korunami skrývajúca strmé zeleno biele hory. 

Semienka eukalyptov vidím po prvýkrát. Fascinujú ma. 

Sú ako malé klobúčiky so štyrmi gombíkovými dierkami. 

Unavená, no veľmi spokojná sedím v kaviarni a pozorujem ľudí na ulici. Maškrtím zmrzlinu z jedlých gaštanov a medovú s orieškami. 

Kupujem korzické vína. Biele, ružové i červené. Majú skvelú chuť. Po vstupe do únie sa konečne našli na ich pestovanie dotácie. A Korzičania stratili jeden z mnohých  dlhoročných pocitov krivdy voči Francúzom.