V relaxačnom tichu akoby z iného sveta sa zrazu ozve ozvena hlasov.
Prichádza z takmer kolmého bieleho brala bokom odo mňa. Pozorujem pár
malých ľudských mravcov a myslím si: "Že sa im tam chcelo trepať !"
Cesta sa kľukatí prudko doprava. A ja zisťujem, že cesta vyznačená
malými kamennými mužíkmi vedie práve na to ofrfľané kolmé bralisko.
Záliv a mestečko Porto, turistické centrum západného pobrežia Korziky stráži mohutný biely krásavec Capo d´Ortu.
Klame telom. Meria len 1 294 m, no z pobrežia, ale najmä pri výstupe sa zdá byť dvakrát vyšší.
Cesta naň začína nevinne nenáročne.
Ráno je svieže, čerstvé, prežiarené slnkom.
Rovný chodník vedie pokojným lesom popri potoku s morénovými balvanmi.
Vzduch je prevoňaný mohutnými laricijskými borovicami.
Okolo kmeňov sú popadané obrovské šišky, veľké asi ako dve moje dlane.
Cesta sa začína meniť.
Pod nohy sa mi začínajú pliesť obrovsky rozprávkové morénové balvany porastené machom, kríkmi alebo malými zúfalými stromčekmi. Cítim sa pri nich ako Liliputko.
Stromy sa začínajú strácať. Nechce sa im pohnúť od potoka.
Slnkom vysušené strmé svahy ochotne prenechali macchii, spleti pichľavých kríkov a voňavej myrty.
Skracujem si cez ňu cestu a vyfasujem autogramy na pamiatku. Doškriabané nohy ako od nahnevanej mačky.
Nevnímam ich. Nakláňa sa nado mňa kopa nádherne guľatých a všemožne deravých ružových brál.
A tam je ďalšia.
A tam tiež.
V relaxačnom tichu akoby z iného sveta sa zrazu ozve ozvena hlasov.
Prichádza z takmer kolmého bieleho brala bokom odo mňa.
Pozorujem pár malých ľudských mravcov a myslím si: "Že sa im tam chcelo trepať !"
Cesta sa kľukatí prudko doprava.
A ja zisťujem, že cesta vyznačená malými kamennými mužíkmi vedie práve na to ofrfľané kolmé bralisko.
Kolmo hore cez strmé kamene.
Uškrniem sa. Aké príjemné prekvapenie !
Ak sa mi niečo nechce, stačí si na to len pomyslieť a bleskovo sa mi to zosype na hlavu. Hádam sa teraz nevrátim ?
Leziem hore a pridŕžam sa všetkých možných výčnelkov.
Hore sa stretávam so skupinou šiestich starších turistov, ktorí ma zborovo a s úsmevom zdravia: Bon jour ! Usmejem sa a pozdrav im vraciam.
Z kamennej plošiny je krásny výhľad.
Mám chuť odfotiť sa tam. Nikde nikto.
O chvíľu sa ku mne zdola blíži udychčaná záchrana. Takmer dvojmetrový starší vážny muž s plavovláskou v rovnakom veku. Vrhnem sa na nich s prosbou.
Uprene sa zadíva na moje tričko so škótskym národným znakom, šikmým bielym krížom svätého Andreja na bledomodrej zástave.
„Vy ste Škótka ?“
„Nie, Slovenka. Prečo ?“
„Ja som Škót.“
Srdečne sa rozosmejem. A potom že svet nie je malý !
Ponúkam im, že ja zasa odfotím na pamiatku ich. Navrhujem im najlepší uhol záberu na údolie pod našimi nohami a oni s úsmevom prijímajú.
Slniečko páli čoraz viac.
Leziem na ďalšiu kolmú skalu.
V polovici stretávam inú ženu. Tiež ide sama.
Zdravíme sa automaticky, so sprisahaneckým úsmevom. Aj ona si hory rada vychutnáva v tichu.
Na ďalšej plošine na mňa máva celé more kamenných mužíkov na všetky možné strany.
Aj skratkou kolmo dolu. Niekto sa zabával.
Ešteže chodník je na tomto úseku zreteľne vyšliapaný.
Zaujme ma nádherná osamotená borovica týčiaca sa tesne nad priepasťou.
Ako sa jej tu len podarilo vyrásť ?
Takmer žiadna hlina. Určite sa na nej vyzúrili všetky víchrice skracujúce si cestu z jedného údolia do druhého. Hm. Ahoj, kamoška.
Ďalšia kolmá plošina plná balvanov.
No konečne som hore.
Ahoj Porto, aké si nádherne modré medzi tými ružovými útesmi ! A maličké !
Až teraz je vidieť, koľko vlnoviek pohorí sa skrýva za Capo d´Ortu.
Sedím a ticho všetko pozorujem.
Čas sa zastavil.
Skvelý pocit.
Prichádza „môj“ Škót.
Opäť sa vzájomne fotíme a usmievame. Dozvedám sa, že jeho holandská priateľka má síce rada škótske hory, no večne usmoklené mrholivé počasie už nie.
Cesta späť je horšia ako hore.
Už radšej však nejdem sama, ale pripájam sa k mojej skupinke.
V tých kľukatých kolmých kamenných štrbinách sa nesmiem šmyknúť.
Hneď pod vrcholom chvíľu blúdime.
Chodník nie je zreteľný.
Kamenní mužíci niektorých z nás zaviedli do húštiny, iných nad strmé zrázy.
Tretí pokus je už úspešný.
To je zaujímavé, mám pocit, že idem neznámou krajinou.
Cestou hore sa mi zdala iná ako cestou dolu.
V pásme lesa nás víta stádo huňato chlpatých horských kôz, farebných od výmyslu sveta. Snehobielych, žiarovo hrdzavých, sýto čiernych, tmavohnedých či bledučko béžových. Ležia a oddychujú v poludňajšej horúčave v tieni. Zvedavo za nami chvíľu cupitajú.
Nemám rada ich syr, no v Corte si zo zvedavosti jeden kupujem. Prekvapená zisťujem, že je mimoriadne jemný. Vychutnávam si ho s čerstvo upečenou teplou bagetou. Mňam.
Zvuk zurčiacej vody v potoku mi oznamuje, že cesta sa končí.
A ja už viem, že Capo d´Orto bude patriť medzi moje najkrajšie pešie túry.
Po návrate mám chuť nechať chvíľu maznať utrmácané telo kolísavými morskými vlnami na tyrkysovej pláži Pera.
Večeriam s pohodlne vyloženými nohami a pozorujem žiarivý západ slnka nad malou strážnou vežou v zálive.
Večerný vlhký vzduch rozvoniava divým feniklom rastúcim na veľkom pozemku hneď za nami.
