Na prelome prvého a druhého tisícročia patrí medzi najväčšie mestá sveta. Pol milióna moslimov, kresťanov a Židov žije v utopisticky neuveriteľnej, historicky veľmi vzácnej tolerancii. Magnetom mesta je mešita, druhá najväčšia na svete po Mekke.
Córdobu na brehoch rieky Guadalquivir v údolí Sierra Moreny, bohatej na uhlie, zinok a olovo, založili pred 2 200 rokmi Feničania.
Claudius Marcellus ju ako Cordubu uchmatne pre Rímsku ríšu a v polovici druhého storočia pred n.l. povýši na hlavné mesto provincie Hispania Ulterior Baetica.
Po krásnom bielom moste sa prechádzajú slávni rodáci mesta, rečník a spisovateľ Seneca starší (cca 50 pred n.l – 40) i jeho syn, vychovávateľ cisára Nera, filozof a spisovateľ Seneca mladší (cca 5 pred n.l. - 65).
Medzi tretím a štvrtým storočím n.l. sa stáva sídlom biskupa. Kroniky spomínajú účasť cordóbskeho Ossia na historicky prvom koncile kresťanskej cirkvi v anatólskej Nicee v roku 325, zvolanej byzantským cisárom Konštantínom I.
Počas sťahovania národov sa zapáči Vandalom, Byzantskej ríši (544 – 571) aj Vizigótom.
V roku 711 ju dobyjú Arabi a o päť rokov ako Qurţubu (قرطبة) povýšia na hlavné mesto emirátu Al Andalus.
Córdobsky emirát (756) a Córdobsky kalifát (929) ju zmenia na jedno z najkultúrnejších a najbohatších centier islamu.
Na prelome prvého a druhého tisícročia patrí medzi najväčšie mestá sveta. Pol milióna moslimov, kresťanov a Židov žije v utopisticky neuveriteľnej, historicky veľmi vzácnej tolerancii.
Živý príklad a dôkaz pre súčasnosť, že to je možné.
Je rodiskom a inšpiráciou pre diela kalifovho lekára, filozofa, právnika, matematika a mystika Abú al-Walída Muhammada ibn Ahmada ibn Muhammada ibn Rušda Andalusí, arabsky أبو الوليد محمد بن أحمد بن محمد بن رشد الأندلسي, latinsky Averroa (1126 -1198) i druhého Mojžiša, filozofa a teológa Rabi Moše ben Maimúna (1135 – 1204).
Po zániku kalifátu mení majiteľa každých tridsať rokov. V roku 1031 sa z nej tešia Džahvanidovia, v roku 1069 Abbadidovia zo Sevilly, v roku 1091 Almoravidovia a od 12. storočia Almohádovia.
Kastília ju dobýja v rámci rekonquisty roku 1236.
Opäť rozkvitne až začiatkom roku 1600, v Zlatom storočí (Siglo de Oro), no do sto rokov ju epidémie a sucho vyľudnia. Nový dych chytí vďaka turistike až o tristo rokov, v 20. storočí.
Sídlo regionálnej vlády Andalúzie vyhlási UNESCO za kultúrne dedičstvo v roku 1984.
Magnetom mesta je mešita, druhá najväčšia na svete po Mekke.
Na ruinách vizigótskeho kostola svätého Vincenta zo 6. storočia ju rozkáže v roku 785 postaviť emir Abd Al-Rahman I. Asi preto, prekvapujúco, nie je orientovaná na Mekku.
Pomenuje ju po svojej žene, Aljama.
Druhým prekvapením je inšpirácia románskou architektúrou a prvé použitie klenby a dvojitého oblúka v islamskej architektúre.
Patio s pomarančovníkmi a modlitebňu s obdĺžnikovým pôdorysom a jedenástimi loďami, oddelenými mramorovými stĺpmi z rímskych a vizigótskych stavieb, chránili hradby.
Hicham I. jej venoval galériu pre ženy a bazénik na očistu, Abd Al-Rahman III. minaret.
Abd Al-Rahman II. ju zväčšil na dvojnásobok v roku 833 a Al-Hakam II. v roku 961 tiež.
Byzantskí architekti ju korunovali obrovskou mramorovo bielou kupolou. Umelci z nej vyčarili nádhernú rajskú, tyrkysovo - zeleno - bielu kvapľovú jaskyňu.
Na súčasnú dĺžku 180 m, šírku 130 m a rozlohu 23 tisíc m2 dorastie v roku 987 počas vlády Al-Mansura Ibn Abi Aamira.
Aj on túži mať mešitu ešte väčšiu. Blízkosť rieky dovoľuje predĺženie len na jedenásť oblúkov, a tak mihrab posunie do excentrickej polohy a pridá ďalších osem na východ.
Po dobytí mesta v roku 1236 ju kresťania zmenia na kostol a vyzdobia vznešenou gotikou.
Zamurovaním arkád zavládne v chráme šero. Ponechajú len vstupnú Palmovú bránu (Puerta de las Palmas).
Pre Kráľovskú kaplnku obetujú zopár stĺporadí. Ďalšie kaplnky vytvoria rozdelím východnej časti.
Prestavba na katedrálu v 16. storočí je architektonicky krutá. Zdemoluje strednú časť mešity a nahradí ju rozšafnou renesanciou a prezdobených barokom.
Výsledok na mňa pôsobí gýčovo, katastrofálne a bolestivo ako monokel pod okom. Znalci architektúry lamentujú dodnes.
Minaret je dokonale skrytý a maskovaný šatami chutnej zvonice.
Vstúpim dnu a zatajím dych. Červeno bielo prúžkované arkády sa vznášajú, ako z rozprávok Tisíc a jednej noci, nad lesom 856 stĺpov z mramoru, jaspisu, ónyxu a granitu, "požičaných" z rímskych stavieb.
Je tu veľa návštevníkov všetkých vyznaní, no vládne tu ticho.
Každý šepká.
Zaujmú ma kamenárske značky moslimských staviteľov, amfory a hlavice stĺpov.
V roku 2006 španielski moslimovia požiadajú pápeža o právo vykonávať v chráme svoje obrady.
Córdobsky biskup nesúhlasí.
Hoci so spoločným financovaním údržby chrámu by sa možno aj dohodli, obrady by sa vzájomne rušili.
Čas tých spoločných ranných a večerných je približne v rovnakom čase.
Moslimom by prekážal voľný pohyb kresťanských žien v chráme. Asi by si chceli svoju svätyňu stavebne oddeliť.
Predstavujem si, aký zaujímavý precedens by vznikol. Vyzuté topánky pred chrámom, koberčeky s modliacimi sa mužmi a prenikavý hlas muezína päťkrát denne by sa miešal s vôňou kadidla, barokovou organovou hudbou, spevom a modlitbami kresťanských veriacich ...
