Nedobytné múry však boli bezmocné proti biču, ktorým v roku 1523
začal plieskať čierny mor. Vtedy vymrelo skoro celé mesto. Neprešli ani
dve desaťročia a zúbožené Bonifacio napadol pirát Dragut, v islamskom svete
známy ako Torgut Reis, najslávnejší admirál Otomanskej ríše.
Stredoveký prstenec hradieb mesta Bonifacio tróni na prekrásnych snehobielych vápencových útesoch ako lastovičie hniezdo.
Pestrofarebné úzke domčeky sa k sebe túlia ako vystrašené vtáčatká.
Sú asi ešte stále v šoku zo všetkých tých búrok osudu, ktoré nad nimi zúrili na tomto najjužnejšom a osamelom cípe Korziky.
Je skôr talianske ako francúzske.
Nečudo. Prísna až nežičlivá maman Francia hliadkuje kdesi za obzorom, kým talianska mamma Sardínia leží na dohľad.
Obyvatelia si hovoria Bonifáčania.
Na žiariacich útesoch, ktoré sú na celogranitovej Korzike geologickým prekvapením, sa usadili ľudia už pred 7 tisíc rokmi v neolite.
V časoch Rímskej ríše sa prístavu Calcosalto v strede provincie Sardínia – Korzika obchodne darilo.
Rozmýšľam, kto mu vymyslel taký nepoetický názov.
Asi vojak. Bezpečná kriedová skala. Dnes mi to znie ako reklama proti vodnému kameňu v práčke.
Keď však začnem čítať kroniku mesta, smiech ma okamžite prejde.
Saint-Bertin mi smutno opisuje, ako do mesta v roku 809 vtrhli Saracéni, islamskí piráti Fatimovského kalifátu zo severnej Afriky.
Celé mesto zničili a všetkých, okrem pár nevládnych starcov, odvliekli do otroctva.
Ľudovítovi I. Pobožnému, rímskemu cisárovi a kráľovi Franskej ríše sa Korziky uľútostilo a v roku 825 na ňu posiela syna Lothara, neskoršieho Bonifáca II. Toskánskeho, aby ju bránil pred nájazdmi maurských islamských pirátov z Al-Andalus, Iberského polostrova.
Lothar aj Bonifác v jednom nelenil a v roku 832 postavil na konci ostrova opevnený hrad a nazval ho po sebe.
Saracénske nájazdy skončili v roku 1014 porážkou kráľa Mogehida loďstvom námorných republík Benátky a Pisa pod velením ligúrskeho markíza Guilloma Malaspina.
Vzácne chvíle mieru však vydržali len chvíľu.
O strategické korzické mestá sa začali biť Janovčania a Pisania medzi sebou.
Mlátili sa, opevnenie zdokonaľovali, obyvateľov vysídľovali a vyčerpávali celé stáročia, od roku 1134 až 1381.
Ako pamiatku na roky, keď sa skoro celý ostrov topil v anarchii, nechali mestu takmer nedobytnú citadelu.
Ešteže Janovčania v tej mele nezabúdali aj na obchod a v roku 1186 udelili mestu právo raziť mince a obchodovať so soľou.
V roku 1216 do mesta zavítala slávna, no veľmi skromná návšteva. Cestou z Egypta po návrate z piatej križiackej výpravy si tu na jednu sezónu oddýchol František z Assisi.
V roku 1217 sa pápež Honorius III. už nemohol pozerať na tie nekonečné bitky a zbedačené mesto si vzal pod svoju ochranu.
V roku 1238 v meste existovala nemocnica. V roku 1270 templári postavili chrám pre dominikánov.
V roku 1296 pápež Bonifác VIII. udelil Korzike titul kráľovstva, no už o rok neskôr ju spolu so Sardíniou daroval ako doživotné léno Jakubovi II. Aragónskemu.
V roku 1318 mesto, týrané nedostatkom vody počas nekonečných vojenských obliehaní, postavilo unikátnu cisternu. Dažďovú vodu zo striech domov zachytávali mega kryté odkvapové rúry, ktoré ju samospádom nasmerovali do nádrže na streche kostola v strede mesta.
Stredovekých remeselníkov by asi nielen prekvapilo, ale aj stavovsky potešilo, že niektorí sedemstoroční rúroví pradedkovia, výreční svedkovia tohto malého technického zázraku sa dožili až dodnes.
V roku 1347 zúrila na celom ostrove cholera. V roku 1380 zostali Janovčanom verné len dve korzické mestá : Calvi a Bonifacio.
V roku 1420 dostal na mesto chuť Alfonz V. Aragónsky. Priplával k nemu so "skromnou" flotilou takmer 60 lodí. Hoci mesto bránila posádka len 250 Janovčanov, lámal si na ňom zuby tvrdohlavo takmer päť mesiacov.
Aj šikmé schody dal vykopať do morských útesov až hore k citadele. Povesť vraví, že ich jeho vojaci vykopali len za jednu noc.
Pozorujem ich zdola z lode a mrmlem si pod nos, že neverím ani slovo. Alebo ... iba ak by tá noc bola polárna. Márna bola jeho snaha. Cez múry nepreliezol.
Nedobytné múry však boli bezmocné proti biču, ktorým v roku 1523 začal plieskať čierny mor. Vtedy vymrelo skoro celé mesto. Z 5 000 obyvateľov zostalo len 700. Kaplnka svätého Rocha a každoročné procesie nám pripomínajú miesto, na ktorom cholera skončila. Tam zomrel posledný nakazený.
Neprešli ani dve desaťročia a v roku 1541 zúbožené mesto napadla turecká flotila pod velením Torguta Reisa, najslávnejšieho admirála Otomanskej ríše. Stredomorie mu nadávalo pirát Dragut.
Útok odrazil francúzsky Karol V. vracajúci sa práve z Afriky. V roku 1553 sa Torgut vrátil.
Maltézskemu rytierovi a guvernérovi Antoine de Canettovi sa však mesto nepodarilo ubrániť. Po prvý raz vo svojej silno opevnenej histórii vzdalo. Vyrabovali ho a ľudí odvliekli do otroctva.
Francúzsky kráľ François I. začal vyľudnené mesto obnovovať, no v roku 1559 ho mierovou zmluvu opäť získali Janovčania.
Francúzsku sa vrátilo spolu s celou Korzikou Versailleskou zmluvou až po vyše dvesto rokoch (1767).
Zaujali ma mohutné kovové tyče dolu na útesoch. Aký barbar ich tam natĺkol ? Počas prvej svetovej vojny na ne obrancovia mesta pripevňovali podmorské siete, brániace nepriateľským ponorkám vstup do prístavu.
