Polostrov Aliki (grécky Αλυκή) na južnom pobreží ostrova Thassos sa
preslávil už v staroveku nádherným, jemne zrnitým bielym až bledosivým
mramorom s jemnými bledomodrými žilkami.
Podobne obdivovaný ťažili len na ostrove Proconnesus v Marmarskom mori.
V neskorom staroveku zdobil múry budov a chodníky v Trácii a Macedónii, dokonca aj Atény si z neho objednali sochy.
V roku 301 sa spomína v Diokleciánovom edikte v zozname tovarov s maximálne stanovenými cenami.
Prieskum kamenných puklín prezrádza jeho zvláštnosť. Pravidelný obdĺžnikový alebo štvorcový lom, ideálny na obklady a dlažbu.
Historické záznamy prezrádzajú, že každý túžil mať z neho sarkofág alebo aspoň jeden stĺp.
Spomína ho vojak, vynálezca bojových strojov a rímsky architekt Marcus Vitruvius Pollio i filozof, básnik, dramatik a politik Lucius Annaeus Seneca.
V Listoch Luciliovi píše: "Považujú ťa za chudáka, ak mramor z Thassosu, kedysi len zriedkavosť v nejakom chráme, nie je ozdobou tvojich bazénov ... "
Balustráda z neho nesmela chýbať na Nerovom sarkofágu a v tráckom Ainose v ňom odpočíval brat rímskeho vojvodcu a senátora Cata mladšieho.
Do antického kameňolomu na okraji lesa, visiacom nad útesmi po obvode polostrova, nahnali prvých otrokov kolonizátori z kykladského ostrova Paros v siedmom storočí pred n. l.
Otroci v ňom hrdlačili asi 1 400 rokov. Zostali po nich haldy hlušiny.
Kamenári pracovali vedľa seba. Každé pracovisko malo vyznačené svoje hranice, miesto, kam odvážalo hlušinu a drevené koľajnice na prepravu vyťažených blokov k lodiam, kotviacim dolu pod kopcom na mori.
Blok odhrýzali od skaly kladivami a drevenými alebo kovovými klinmi, vrážanými vertikálne alebo horizontálne. Čerstvo vyťažený kameň nahrubo opracovali a po drevených koľajniciach prepravili k moru. Zavesili na kladku a pomaly spúšťali na loď.
Rozkývaniu lodí rozbúreným morom bránili pobrežné skaly - prirodzené vlnolamy.
Časovo rozlišujeme tri obdobia ťažby. Najlepšie sú zdokumentované posledné dve: rímska a neskoro rímska s kresťanskými graffiti - krížmi.
Drina skončila v neskorom staroveku okolo 7. storočia vojenskou, ekonomickou a demografickou krízou hlavného odberateľa, Byzantskej ríše.
Definitívnu bodku jej dalo more. Zalialo dolné západné a južné časti lomu i miesta nakládky. Nenápadne pripravilo pristávaciu dráhu pre mimozemšťanov.
Robotníci z kameňolomu si vybudovali sídlo v chránenej úžine polostrova. Jeho meno sa stratilo v trme vrme dejín.
Zanechalo nám len rímsky sarkofág akoby pre obra a základy malej antickej Apolónovej svätyne a ranno kresťanskej dvojbaziliky.
Svätyňa slúžila Pariánom asi tisíc rokov. Okolo tretieho storočia ju opustili.
Po spálení prinesených obiet v posvätnom ohnisku veriaci pokračovali v slávnosti v dvoch malých miestnostiach so stĺporadím a štvorcovou terasou, obrátenou na záliv.
Jej menšia južná miestnosť z 5. storočia pred n. l. je najstaršou dórskou stavbou na Thassose.
Na stenách predsiene nám vetrom ošľahaní námornícki grafomani z prístavov v Solúne, Assose a Troase v Malej Ázii a Mytilén na ostrove Lesbos prezrádzajú svoje želania a prosby.
Nie pre seba, ale pre šťastnú plavbu svojich lodí s hrdými menami Herkules, Sarapis, Poseidon, Artemis a Asclepios.
K svätyni patrili i dve kultové jaskyne. V tej viac ako dvadsaťmetrovej sa našli ďakovné tabuľky, figúrky a keramika od gréckej archaickej doby až po rímsku.
Kultové miesto nezostalo dlho opustené. Prví kresťania si na kopci nad ním postavili trojloďovú dvojbaziliku s polokrúhlym oltárnym výklenkom na začiatku 5. storočia n.l.
Centrálnu južnú loď v dórskom štýle a kazateľnicou oddeľovalo od dvoch ďalších stĺporadie, nesúce galériu nad vchodom do chrámu. Vyhradili ju pre ženy.
Na miesto bohoslužby v prednej časti chrámu mali vstup len kňazi. Od ostatných veriacich - mužov, ich delil malý múrik.
Severná bazilika s okrúhlou krstiteľnicou a otvoreným átriom nahradila staršiu malú kaplnku, postavenú v rovnakom čase ako južná bazilika.
Komplex obnovili a zväčšili za cisára Justiniána. Opustili ho v rovnakom čase ako kameňolom a sídlo, v 7. storočí n.l.
