Zabi, a nedaj sa zabiť / 64. /

Cesta nákladnými vozmi , ale aj jeepom bola v celku zaujímavá . Najhoršie bolo čakanie ako sa dostať na mosty a premostenia, ktoré boli väčšinou zničené, takže sa museli robiť veľké zachádzky, čo veľmi zdržiavalo.Väčšie mestá a mnohé dediny boli značne zničené spojeneckým bombardovaním, ale trosky z hlavných ciest boli odpratané alebo sa odpratávali .

Po príchode do Heilbronu som sa ihneď hlásil na veliteľstve mesta, ale nebolo to jednoduché dopátrať sa, čo bude so mnou ďalej.

Nakoniec má zavolali do kancelárie a dôstojník mi oznámil:" Vojak  dnešným dňom ste prepustený z armády a pretože ešte nie sú jasné vzťahy s Rusmi, ktorí majú pod správou východný koridor strednej Európy zostávate v zajateckom tábore, kde bude s vami narábané, nie ako so zajatcom, ale ako so spriazneným človekom k Američanom, t.z. že vám bude umožnený slobodný pohyb ako v tábore, tak aj mimo neho a budete môcť pracovať pre Americkú armádu na plný úväzok  "... načo som dostal potvrdenie na vykonávanie práce  vypísal mi do mojej vojenskej knižky, že som uvoľnený z armády, ale ostávam pracovať pre Americkú armádu,ako aj priepustku na voľný pohyb po celej Americkej zóne .

Seržantovi som odovzdal moju vojenskú výzbroj, ale Parabellum moju ukoristenú pištoľ som zatajil, odovzdal som mu pušku, plné sumky s nábojmi, ručné granáty, bodák, ale útočný  Nemecký nôž z veľmi kvalitnej ocele si nechávam, ako aj pláštenku, deku, príbor a všetku korisť, ktorú som získal v boji . Seržantovi sa hlavne jednalo o zbrane, ostatné ho ani nezaujímalo. Ako z nášho rozhovoru vyplynulo, vždy robil na veliteľstve armády a v boji nikdy nebol  a tak chcel odo mňa, bol ochotný zaplatiť, nejakú vzácnu korisť .

A tak som ponúkol na výmenu Parabellum  za americkú pištoľ Colt. Bol uveličený a hneď má vzal do svojho stanu, kde mi okamžite dal americkú pištoľ aj s troma zásobníkmi nábojov  a bol veľmi vďačný, že sa dostal k takejto koristi .

Takže môj odchod domov sa odkladá, ale vtedy som si myslel, že iba na niekoľko dní maximálne pár týždňov, no skutočnosť bola úplne, ale úplne iná, pretože v zajateckom tábore som bol nútený zdržať sa plných osem mesiacov, i keď s určitými výhodami, ktoré znamenali veľký kus slobody, no radšej by som si tú slobodu užíval doma medzi mojimi rodnými .

Na bráne som sa nahlásil a preukázal vojenskou knižkou, bol to v poradí, už tretí tábor pri mojej obchôdzke mestom . Tábor tvorilo asi dvesto veľkých vojenských stanov, ale opodiaľ sa stavali drevené hangáre, ktoré mali slúžiť, ako ubytovne pre zajatcov.

Veliteľ tábora, v hodnosti kapitána si má prezeral a neveril vlastným očiam, keď čítal moju priepustku a vojenskú knižku.  " Vy tu musíte byť omylom pane " ... boli jeho prvé slová.. " ale ak chcete môžte tu ostať, my vás ubytujeme, v tomto tábore niet ani jedného Nemca a podľa všetkého tento tábor bude ako jeden z prvých aj likvidovaný len , čo sa ujasnia vzťahy so spojencom na východe. "

Jedno z hlavných vymožeností bol fakt, že som každé ráno nastupoval do práce do centrálneho vojenského skladu, kde som aj chodil do Stutgartu vykladať vagóny s potravinami a spotrebným tovarom, liekmi nielen pre armádu a zajatecké tábory, ale aj pre civilné obyvateľstvo, pretože do Nemecka, ako aj celej Európy sa fakticky všetko muselo dovážať z Ameriky .

Pre civilistov v strednej Európe toto všetko zabezpečovala americká organizácia spojených národov pre pomoc a obnovu UNRRA, ktorá z časti svoje tovary nechávala vykladať aj v Nemecku .

V týchto obrovitých skladoch som mal možnosť spoznať vynikajúcich ľudí, Američanov, ktorí nemali obavu mi podať pomocnú ruku, aby som sa mohol zaradiť do ich bežného života .

Pravdu povediac nebolo to ľahké. Predstavte si, že niekoľko mesiacov žijete v adrenalínovom ošiali, keď srdce vám mnohokrát dvojnásobne rýchlejšie pumpuje krv do celého tela a vy denno denne nosíte svoju kožu na trh sa zrazu stávate civilistom s bežnými problémami človeka, nemáte stres, nemáte záťaž, nemusíte sa schovávať pre dažďom nepriateľských guliek a šrapnelmi granátov a bômb . A v tomto, ako aj po opakovaných nočných morách mi títo ľudia pomohli sa z toho dostať.

A tak  s nákladnými vozmi rozvážam americkú pomoc táborom, vojenským jednotkám, ale aj do okolitých mestečiek a dedín .

Vyfasoval som novú americkú vojenskú pracovnú uniformu, tak aby som mohol podľa toho ako bude znečistená striedať s tou starou . V sklade som sa mohol najesť hocičoho a hocikoľko len podmienkou bolo, že mimo skladu sa nesmelo nič vynášať pod trestom vojenského súdu, čim hrozilo aj niekoľko rokov väzenia .

Touto mojou prácou som si nielen mohol privyrobiť pár dolárov, ale som sa mohol zdokonaľovať v angličtine, ktorá bola samozrejme hlavným komunikačným jazykom, i keď je pravdou, že v skladoch pracovalo niekoľko národnosti, ale všetkému velili  Američania.

V Nemecku fakticky nič nefungovalo, všade prítomna armáda, ktorá v spolupráci s nemeckým obyvateľstvom mala snahu obnoviť chod štátu cez mestečká, mestá a dediny.

Bola to schizifovská práca, ale nemecký národ chcel túto časť povojnového obdobia prekonať čo najskôr a s čo najmenšími stratami .

V mestách fungovali vývarovne, ktoré teplým jedlom zásobovali široký okruh obyvateľstva, ako aj rôzne organizácie, ktoré za účasti Američanov pomáhali ľuďom vrátiť sa do normálneho života, ako aj pomáhali liekmi, oblečením, stavebným materiálom, palivami a ostatným základným materiálnym vybavením pri navrátení sa zbedačeného Nemecka do povojnových koľají .

Práca nebola ťažká, na všetko bola technika, od motorových vozíkov až po malé ručné vozíky, ktorými sa približoval tovar do nákladných vozov .  Denne som robil osem až desať hodín, ale hlavne som sa prevážal nákladiakmi a pretože cesty a mosty boli v dezolátnom stave veľa fúr sa nedalo urobiť .

Do tábora som sa chodil vyspať a dáť si teplú večeru