Zabi,a nedaj sa zabiť /45./Zajatec. tábor III.Do spoločného hrobu.

Mať šestnásť a byť v spojeneckom zajateckom tábore napriek tomu, že ste sa násilne ocitli v uniforme Wehrmachtu nebola Boh vie aká situácia a najmä ak tábor je bez základných ľudských potrieb, to je nedostatok vody, potravín, sociálnych zariadení, rsp. spíte pod holým nebom, robíte potrebu opodiaľ, nemáte ani minimálnu starostlivosť, teda až na perfektnú strážnu službu, ktorá dáva pozor aby ste neprekročili stanovenú bielu čiaru alebo pásku za ktorou je už iba smrť v podobe guľky amerického vojaka .

Kinder soldaten Wehrmacht

S kňazom som zotrval v rozhovore ešte asi pol hodinku. Poprial mi veľa zdaru a daroval mi ruženec, bohužiaľ moja modlitebná knižka ostala v ruksaku, ktorý som musel nechať na mieste , kde nás zajali Američania.  Začal som v duchu zháňať text k radostnému ružencu, aj mi to trochu trvalo, ale predsa len nezabudol som, aj keď som sa ho nemodlil od nášho prevelenia do Alp , ale

nezabudol som na Matku Božiu, keď som jej vždy venoval svoje modlitby, veď bola našou a teda aj mojou ochrankyňou a spoločníčkou v našej púti po tomto nehostinnom a vojnou zničeným svetom .

Je tomu už desať dní, čo som v zbernom zajateckom tábore. Potraviny aj voda sa minuli a najhoršie na tom všetkom bolo to, že som dostal teplotu a hnačky.

Bez vody, potravín a liekov ste v takomto stave mali minimálnu šancu prežiť.  Vysoká teplota ma natoľko drvila, že som sa nekontrolovane triasol na celom tele a aj keď som niekoho oslovil s prosbou o vodu a skyvu chleba, ten sa mi iba vyhol v strachu, že mám týfus alebo iné infekčné ochorenie, ktoré tu denne zabíjali stovky zajatcov .

A tak som sa tackal po tábore v snahe natrafiť na nejaké potraviny a vodu. Aj som bol celkom blízko cieľa získať aj jedno aj druhé, ale  bol som už natoľko slabý, že som už iba po zemi pozbieral iba omrvinky chleba a par kvapiek vody.

Horelo mi celé telo a v takomto stave potáckajúc sa pomedzi zajatcami ma oslovil v mojom rodnom maďarskom jazyku vojak v nemeckej uniforme : " Synku, ty sa ničoho neboj. Matka Božia o tebe všetko vie a ty nakoniec prežiješ a stretneš sa v zdraví so svojou celou rodinou. " Najprv som si myslel, že toto všetko je iba sen alebo už mám delírium, ale nie, bola to skutočnosť, keď mi vojak podal kôrku chleba a do feldflasche mi nalial trocha vody.

Ale toto všetko už bolo pre mňa málo platné, pretože som stratil vedomie a prebral som sa až po niekoľkých hodinách niekoľko metrov od bielej hraničnej pásky medzi ďalšími dvoma mŕtvymi vojakmi.

Chvíľkové prebratie sa z mrákot ma donútilo vydať posledné sily a napil som sa vody a požul kúsok chlebovej kôrky, čo mi dodalo po čase ďalšie sily, ale teplota bola stále vysoká.  Uvedomil som si, že prežiť ďalšiu noc bude problém.

Z posledných síl som zakutral vo vrecku a vytiahol  ruženec, ktorý som si omotal okolo rúk a začal sa nahlas modliť.  Modlil som sa dovtedy, kým som vládal a opätovne  stratil vedomie .

Počas noci som sa ešte niekoľkokrát na chvíľku prebral, ale bolo to vždy ako vo sne .

Ráno bolo kruté. Nachádzal som sa fakticky kúsok od bielej čiary na mieste, kde sústreďovali mŕtvych, ktorých každé ráno zvážali Studabakery.  Tí ktorí má tam premiestnili konštatovali, že som mŕtvy .

A tak moje nehybné telo sa v to ráno ocitlo na korbe nákladiaka, ktoré odvážalo mŕtvych Nemeckých vojakov do spoločného hrobu .