Zabi, a nedaj sa zabiť / 44. Zajatecký tábor II. /

Neviem presne kde sme sa nachádzali, ale z rečí zajatých Nemcov na korbe nákladného auta vysvitlo, že niekde v okolí rieky Dunaj, cez ktorú sme aj dvakrát prechádzali. Ale v týchto momentoch môjho života ani tak nebolo potrebné dopátrať sa, kde sa nachádzam, ako si nájsť druha s ktorým by som lepšie dokázal vzdorovať trpkému osudu zajatca.

junge grenadiere Waffen SS jaro 1945

Tábor , ako som spomínal bolo jedno obrovské mravenisko len tak stojacích, ležiacich a neprestajne presúvajúcich sa hore dole zajatých nemeckých vojakov.

Prvú noc som prežil v podstate bez ujmy, ak nerátam, že som sa podelil s tou trochou vody s chlapcom o niečo starším odo mňa, ktorý bol veľmi v zúboženom stave, mal nepredstaviteľne krvavú hnačku a najmä vysokú teplotu, tak že už nevládal stáť z miesta a všetku potrebu robil vedľa seba, ako aj streľbu asi dvesto metrov od nás, kde za bielou čiarou ležalo, ale päť tiel.

Ráno som sa ponáhľal za chlapcom, no našiel som už iba jeho mŕtve telo, skonal niekedy v nočných hodinách.

" Kurva robota, hnusná, odporná vojna - Robot szar, ninc háború, békén hagynak bennunket - Nenechá nás na pokoji, aj tu si musí brať svoju daň , "

hrešil som maďarsky, keď sme niesli telo na miesto, kde bude prechádzať nákladný voz zberajúci mŕtvoly .

Hneď ráno sa mi podarilo dostať ku kúsku zafúľaného chleba, ktorý chlapec z dediny zaťažil kameňom a mne sa sa zázrakom podarilo k nemu dostať. Ak budem šetriť vydrží mi možno aj tri dni a ak šťastie bude pokračovať ešte sa k nejakej potrave dostanem .

Teraz bolo dôležité zohnať vodu, ktorej som mal iba na dne feldflasche. Prišlo nákladne auto s mŕtvolami. Bolo plné. Pomáhal som naložiť ako chlapcovu mŕtvolu, tak aj opodiaľ zastrelených zajatcov .

Prvého ktorého som chytil fakticky nemal hlavu. Projektil ho zasiahol do tylu a odtrhlo mu to kus hlavy. Odlomil som aluminien marke a podal americkému vojakovi so samopalom, ktorý sa na mňa nechápavo pozrel, ako keby chcel povedať : " A čo ja s tým mám urobiť ? "

Neviem, čo s tým urobil, ale patrilo by sa, aby rodinní príslušníci vedeli, kde majú pochovaných svojich blízkych.

Vojakovi som naznačil, že som hladný a smädný. Pozrel sa do mojich čiernych očí ukázal na moju feldflasche, vzal ju a zo svojej nalial vodu, vytiahol kúsok čokolády, keksy, tri cigarety, zápalky, a podal mi to so slovami:" How old are you ?... a  na seba ukázal a povedal :  "I have twenty- one,"  a na prstoch rúk ukázal dva krát po desať a jeden prst navyše. Pochopil som a prstami som mu ukázal, že mám šestnásť rokov . " You have German ? "  Zavrtel som hlavou, že nie, a povedal som : " Ungarian aus der Tschechoslowakei . "   Iba zavrtel hlavou, i usmial sa, naskočil na schodík nákladiaku a pozdravil : " Hey Boy ..." Odzdravil som zdvihnutím ruky a maďarsky poďakoval .

Toto som nečakal. Takže oddnes budem vyhľadávať nákladne  autá pri odvoze mŕtvych tiel a budem žobroniť o vodu a chlieb. Mŕtvych, má už dávno život naučil nebáť sa.  Ostatní zajatci iba závistlivo pozerali na tie poklady, ktoré som dostal od Američana . Odteraz si budem musieť na seba dávať pozor, pretože svedkov bolo až priveľa  a tu vás za omrvinku chleba dokážu bez milosti podrezať ako barana.

V podstate celý zajatecký tábor bola nuda a tak som sa pridrúžil k skupine asi päťdesiatich Nemcov o niečo starších odo mňa.  Bezpodmienečne sopm potreboval mať vedľa seba človeka na ktorého sa môžem spoľahnúť, tak aby sme si dokázali jeden druhému kryť podľa potreby chrbát.

A opäť som bol svedkom toho, ako bez milosti  vrazil svoju nabrúsenu lyžicu chlapíkovi do hrdla len aby sa zmocnil jeho feldflasche a vyvrátil mu vrecká, kde mal nejaký kúsok chleba .  A najhoršia je tá apatia,že nik nezasiahne, nik nekoná aj keď sa mu to deje pred jeho očami .   Odteraz musím byť pozorný aj na to, či má niekto dlhšie nesleduje alebo nie som náhodou vytypovaný ako  obeť .  Tu sa jednoducho vraždilo za bieleho dňa s desiatkami sedkov  a nič sa nedialo, čo dávalo odvahu viacerým a viacerým.

Chlapcovi na zemi s dierou v hrdle som aj mal snahu pomôcť, ale bola preťatá krčná tepna, takže pred mojimi očami vykrvácal. Ruky som si ako tak umyl v kaluži, pričom sa ku mne naklonil vojak až som sa zľakol, že tentokrát som na rade ja, ale on sa iba jednoducho poďakoval za umierajúceho, ktorému chcel dať  posledné pomazanie .

Bol to kňaz v uniforme, ktorých som v Nemecku videl mnoho .  Vraj, keď sa ocitol v americkom zajatí, Američan mu dával slobodu a priepustku, že je o.k., ale on to odmietol so slovami : " Aj v zajateckom tábore je Boh len ho je nutné osloviť asi tak, ako aj všetkých ktorí v neho veria. "

Opýtal som sa,či mieni aj kázať alebo v týchto podmienkách slúžiť omšu. Opdpovedal, že je tu iba druhý deň, teda toľko ako ja, ale slúžiť omšu určie bude podobne ako spovedať, pretože pred svätou omšou sa patrí aj spovedať.

Veľmi zaujímave, zatiaľ čo mnohí sa snažia odtiaľto újsť za každú cenu tento kňaz v uniforme prišiel dobrovoľne medzi svoje stádo len, aby ako tak pomohol. Veľmi mi to zaimponovalo.