Zabi, a nedaj sa zabiť / 39.Američania si z nás urobili strelnicu /

Keď som dostal prvý úder od veliteľa výcviku levente povedal som si :  " No čo, si mladý, niečo znesieš, ale ten druhý si zapamätáš a keď príde ta správna doba vrátim ti  všetko aj s úrokami . " Nemusel som čakať  a už vôbec nie dlho, iba štyri roky, a nič som nemusel vracať. Jednoducho nešťastie nechodí po horách, ale po ľuďoch a z chlapa ako hora, ktorý skôr pripomínal, že jeho nič nezmôže opakom bola pravda. Po strate jediného syna sa z veliteľa leventne stáva kôpka nešťastia a človek iba na poľutovanie. Mal som kamarátov ktorí sa pod jeho údermi pelendreka doslovne a dopísmena pošťali, v krčme ho poznali ako človeka, ktorý si s každým vybavil veci stručne a ručne, hovorilo sa o ňom, že keď bol mladý dokázal vola zabiť päsťou. A dnes ? Päť batôžkou zbalených na koňskom povoze a vracia sa na dolniaky, teda tam odkiaľ prišiel po obsadení horniakov Maďarskom . A tak náš štvorročný veliteľ výcviku levente sa nestáva svedkom toho, ako nás odsúvajú najprv na stavbu protitankových okopov, neskôr výkladku muničných vagónov a zranenných nemeckých vojakov  a nakoniec počiatkom tuhej zimy v decembri 1944 cestou transportom  cez Krakow, Prahu, najprv do Mníchova, Drážďan, a potom opäť do Mníchova  a nakoniec na západny front pri rieku Rýn .

Kindersoldaten Wehrmacht- detská rezerva Wehrmachtu / Bundesarchiv /

V podstate na všetko zlé od veliteľa výcviku levente sa zabudlo, aj keď jeho šťavnaté maďarské nadávky mi za každý krát , keď si na neho spomeniem, znejú v ušiach :  " Ty  trubiróh , veď keď sa takto budeš plaziť, tak ti najprv odstrelia  zadnicu, a keď nebudeš mať riť, takže nielen, že sa nebudeš môcť vysrať, ona ti totiž pri tvojom plazení , ako tak chráni hlavu, tak neskôr aj tu hlavu ti trafia... "  a švihol ma po zadku palicou .  V Maďarčine tieto štipľavé slová znejú neuveriteľne krásne. / Te vadalát, így amikor mászol, akkor eloszor lo, szamar,és ha ninc egy csik, igy nem csak hogy nem fasz.... /

Všetko čo nás vo výcviku naučili sme, či na fronte, ale aj pri presunoch, zúročili niekoľkonásobne, i keď pravdou je, že tie údery a kopance veru boleli poriadne.  Bodaj by nie, keď chlap s dvestodesiatimi centimetrami výšky a hmotnosťou stotridsiatich kíl sa do vás oprie, tak to musí bolieť a nie, keď vás ešte švihne bykovcom .

Pri presunoch sme v tomto horskom teréne boli veľmi pozorní, presne tak ako nás učili, našľapovať bez zbytočného lomozu, hovoriť iba po tichu a najmä všetko okolo seba, ale aj na diaľku si všímať. Veď len také splašené vtáky v hore, lese,vám jasne dajú najavo, že tam sa niečo deje. A to už vôbec nehovoriac na polámané vetvičky, pokrkvané rastlinky alebo len tak zmena zelenej farby machov, kde môžte predpokladať, že si niekto sadol alebo sa obtrel .  Nie neboli sme stopári, ale všetci sme vyrástali v horách, takže aj kamienok posunutý vedľa cesty nás na niečo upozorňoval .

Ak k tomu pridáte veľmi dôsledného veliteľa výcviku stáva sa z vás obzvlášť pozorný človek, hlavne ak je vojnový stav a vy ste ovešaný zbraňami a muníciou ako vianočný stromček.

Nič sme nenechávali na náhodu a ako hovoril veliteľ levente :  " Všetko so všetkým súvisi a zanedbáš iba takú maličkosť, ako je zelený lístoček na zemi a o desať metrov ďalej môžeš schytať guľku do tvojej sprostej hlavy, a iba preto, že sa ti lenilo ten zelený lístok obzrieť, pretože je rozddiel, ak lístok sfúkne vetrisko alebo ho niekto odlomí svojou nepozrnosťou. "

A asi tak sme sa presúvali, my tridsaťjeden šestnásťročných chlapcov v plnej zbroji niekde v Alpách v apríly 1945 s obrovskou snahou nájsť Američanov a vzdáť sa im .  Mapu , ktorú sme vlastnili nám už bola na prd, pretože nebola kompletná, znázorňovala iba určité územie, až sme mnohokrát ľutovali, že sme si nejakú nepotiahli, veď možnosti bolo viácej .

Tak sme si vykračovali po lesnej ceste, v predu a v zadu dvaja kamaráti ako predvoj a istenie, až sa proti nám zo zákruty vyvali Jeep a nemohl sme ho ani počuť, pretože v blízkosti tečúci horský potok robil taký hukot, že keby zrovna sa proti nám vyvalil tank, tak by sme počuli iba ten hukot vody .

Šofér prudko zabrzdil a amici boli asi tak nemilo prekvapený ako my. Samozrejme, že sme sa rozutekali na všetky strany, pričom Američan za volantom začal šikovne a hlavne veľmi rýchlo cúvať, druhý nabehol k ťažkému guľometu a mydlil to na nás, len tak vetvičky zo smrekov a jedli odletovali. Síce náš druh, ktorý mal na starosti  bielu vlajku ju aj rýchlo vytiahol, ale ležal v potoku za veľkou skalou, teda mimo výhľadu na cestu, takže mohol ňou mávať aj do Vianoc, nik by ju nevidel.

Z našej strany zatiaľ nepadla ani jedná rana, teda držali sme sa dohody, že - Na Američanov nestreľaj, ak ti ide o život,  strieľaj iba tak, aby si nezasiahol  .

Celý incident trval iba zo dve, tri minúty a  amíci boli preč. Po jednom sme sa povyliezali, či z potoka, lesa, priekopy. Šťastie opäť stálo pri  nás a pri našom kamarátovi ešte viac, pretože dostal zásah do boku prilby, až mu sila projektilu cestou koženého remienka krk do krvi oškrel .  To bolo jediné zranenie ak nerátam, že ďalši kamarát si narazil sedací sval pri vehementnom skoku do priekopy .

No, a tak sme mali za sebou náš prvý pokus vzdať sa spojencom . Bohužiaľ pre nás neúspešny.  Najskôr to nebolo také jednoduché, ako sme si to predstavovali, ale zasa pravdou bolo, že to prekvapilo ako nás, tak aj ich . A asi ak by sme boli v ich koži, tiež by sme tak konali. Američania sa teraz určite vytešujú, ako dobre dopadli. Veď niet sa čo čudovať. Oni boli štyria a nás tridsať.  Len im asi nešlo do hlavy  prečo  ti  nemčúri nestrieľali, veď boli perfektne vyzbojení .  Hmmm...  keby tak vedeli.

Nuž čo, ide sa na ďalší pokus. Keď sme tu zastihli prieskum bude tu aj nejaká väčšia jednotka. Len mať kúsok šťastia a možno už večer si budeme s amíkmi dávať ich večernú menáž  a pofajčievať Lucky Strike.

Rozhodli sme sa , že z tejto cesty nezídme aj keby sme sa mali prestrieľať cez Nemcov, ale tých v tejto časti hory asi najskôr nenájdeme .  Ale ako sa hovorí : Nikdy nehovor nikdy, na jednej zákrute Američania a na druhej  SS .

Deň sme mali pred sebou, takže predsa len šťastie sa usmeje a my sa konečne zbavíme tohto železa, ktoré už nosíme niekoľko týždňov.Ale zahodť ho ? To sme si nedovolili. Mladých z SS bol plný les .

Dostali sme sa na lesnú križovatku a bez mapy sa rozhodni kám pôjdeš. Dohodli sme sa a opäť po kolektívnejk porade, že pokračujeme rovno za nosom.

Opäť dvojitá hliadka a dvadsaťpäť metrov v predu, dvojica istenie zo zadu a pokračujeme v úsili sa už konečne vzdať alebo minimálne natrafiť na takých spojencov, ktorí po nás nebudú strieľať.  Ale vojna je už raz taká, jední strieľajú na druhých a tí  to opätujú .