Zabi, a nedaj sa zabiť / 37. ...ani ryba,ani rak /

S tým našim vzdaním sa spojencom bol iba problém. Nie a nie natrafiť na tak očakávanú americkú hliadku, ktorej by sme sa mohli vzdať, ale samozrejme bez výstrelu. Ak by začali po nás strieľať, tak streľbu budeme opätovať, ale iba na ochranu našich životov a tak , aby sme nedajbože nezabili alebo nezranili spojeneckého vojaka. Veď biely kusisko látky bol stále k dispozícii a len ho vystrčiť tak, aby bolo poriadne vidieť a my dvihneme ruky nad hlavu... a ostatné je už v rukách Božích a Američanov .

Kindersoldaten WehrmachtBundesarchiv

Z niektorej z okolitých dolín sa ozývala nepravidelná streľba ako z  diel, mínometov, tak aj veľkoražnych rýchlopalnych kanónov .

SS a ostatné obranné nemecké jednotky mali okolitý terén veľmi dobre zmapovaný a presne vytypované miesta kadiaľ budú chcieť postupovať Američania a teraz im dávali najavo :" Páni spojenci, tu sme doma my a ani piaď našej zeme nedostanete zadarmo . "

Spojencom sa bezhlavo postupovať nechcelo, veď už desiaty mesiac, čo umierajú na Európskom kontinente a to pri vylodení v Normandii si hovorili, Vianoce 1944 oslávime v Berline a teraz niekde v horách v ťažkom teréne postúpia niekoľko sto metrov a na druhý deň ich opätovne stratia .

Tu totiž nie je aktívny odpor v nejakej frontovej čiare, tu sa bojuje partizánskym spôsobom boja s obrovskou znalosťou terénu. Amici už z prvých ozbrojených stretov v Alpách vedeli, že proti nim stoja najmä mladíci z Hitlerjugend, ktorí boli celý život pripravovaní na ten najtvrdší spôsob boja a zadarmo svoju kožu nepredajú.

A aj preto naša jednotka vycvičená v podobnom duchu bola vyslaná sem do týchto veľhôr, kde sa mala vojna aj takýmto spôsobom predĺžiť o mnoho mesiacov. V podstate sme ani nemali najnovšie správy o bojoch a pohybe frontovej línii, či na východe, či na západe, iba sem tam boli útržkovité novinky od civilistov.

A tak sme sa dozvedeli, že Rusi pripravujú útok na Berlín a spojenci držia pozície od Hanburgu až po Insbruck . Fakticky vojna sa zúžila na Nemecko, sever Talianska, Československo, Holandsko, ale bojuje sa najmä v Nemecku.

Civilisti,ale aj mnoho vojakov a dôstojníkov očakávalo koniec vojny s netajenou radosťou. Toto boli posledné dni Hitlerovho Nemecka .

My sme toto všetko vnímali veľmi pozitívne, ale zároveň s radosťou sme boli ešte viac opatrní. Stať sa mohlo hocičo a hlavne ak sme neboli ani ryba, ani rak . Veliteľ mal stále u seba rozkaz presunu na juh Alp, ktorý mal slúžiť ako doklad, že sme zablúdili a stále v plnej zbroji sa presúvame na nám dané pozície.

Ale zároveň sme boli plný očakávania, ako dopadne prvý priamy stret s Američanmi, ale hlavne na to, či dôjde medzi nami a nimi k prestrelke alebo budem natoľko šikovní, že jednoducho buchneme o zem všetkým, čo sa vola zbraň, dvihneme ruky nad hlavu, vytiahneme biely kus látky ... a dej sa vôľa Božia.

Toto všetko sa nám honilo hlavami a preto aj tá obrovská opatrnosť. Najlepšie by bolo, keby sme sa priamo zapojili do boja spolu s Američanmi proti SS, čo sa už v podstate udialo a tak by sme získali plusové hodnotenie pre nás všetkých s možno aj rýchlym prepustením, samozrejme, že domov .

O domove sme mnohokrát snívali až tak nahlas, že viacerí kamaráti z toho ostali podráždení natoľko až došlo k slovnej výmene názorov :

" Pre Boha živého, už prestaňte . Kto to má večne počúvať. Ktorý z nás netúži stretnúť sa čo najskôr s rodinou, frajerkou, kto by netúžil dať si dobrý obed od mamy alebo skočiť si na dedinskej zábave ? Každý z nás. Ale vy tu stále iba splietate piate cez deviate, ako by bolo, ako by chutilo, ako by ste sa radovali... a stále dookola keby a keby: Akoby neplatilo - Keby, tak by ste dávno boli v nebi. Tak už prestaňte s táranim a sústreďte sa na cestu. "

Áno boli sme podráždení a mnohí natoľko, že posledné dni  dochádzalo časato k prudkej výmene názorov, čo nebolo pravidlom a skôr opak pravdou, keď doteraz sa málokedy stalo, že bola medzi nami hádka alebo iné nedorozumenie .  Asi tridsať až päťdesiat metrov pred našou jednotkou vždy išli dvaja kamaráti, čím sme sa istili na prípad prepadu, či z jednej, či z druhej strany .

Dnešný deň bol deň sviňa. Iba zopár hodín po prestrelke s jednotkou SS sme natrafili nie na patrolu, ale celú rotu to jest viac ako sto chlapov alebo skôr takých chlapcov ako my, ale s dôstojníkmi nad tridsať rokov. Tí naši dvaja v predu ani nemukli. Jednoducho sa stratili z nášho dohľadu niekde na zákrute lesnej cesty : Bolo nám čudné, ale iba chvíľku. No to už na nás mierilo zo dvadsať hlavní.

... všetko chlapci v našom veku a mladší, oblečení v maskovaich uniformách s takým istým obutím a výstrojou ako my, len namiesto poloautomatických pušiek mali MP 38, veľmi účinnu zbraň ráže 9mm  na boj z blízka, a vyzbrojení boli aj karabinami kalibru 7,92 mm, mnohí mali aj pancierove päste.

" Wo Sie Ihre Freunde zu schicken gerichtet ? "  Náš veliteľ sa tváril, že veľmi Nemecky nerozumie a strkal dôstojníkovi SS  písomný rozkaz o presune našej jednotky. Dôstojník však odmietol čítať nejaké lajstro, Z rozhovoru s našim veliteľom sme vyrozumeli, že sa máme okamžite zaradiť do zostavy tejto jednotky a všetko, čo tvrdíme a uvádza sa v rozkaze je irelevanstné, nezaujimavé a vraj : " Dnes sa bojuje tu na tomto mieste a tu budeme spoločne brániť záujmy Ríše  a nielen Ríše, ale aj Maďarska . "

Nuž aj s takou možnosťou sme rátali, ale žeby sa nám chcelo bojovať za Ríšu, ktorá už fakticky neexistovala ? Tak to teda nie. Ak existje spravodlivosť tu a dnes, tak my musíme veriť, že momentálne zlo sa na dobro obráti.

A aj stalo sa a netrvalo to ani pol hodinu, keď začali lietať delsotrelecké granáty. Americký prieskum musel zamerať pohyb tejto jednotky už dávnajšie a teraz to vyústilo do delostreleckéh prepadu .

Z oblohy padala smrť. Zatiaľ čo my sme doslovne utekali na severovýchod a do doliny teda oproti povetrím hvízadjúcim granátom, príslušnici SS na juhozápad smerom do kopcov, kde bol taktiež lesný porast.

Naše šťastie bolo v tom, že amici mali poriadne vychýlenu mušku a rozptyl bol tak veľký, že granáty preorali ceú pláň a kus lesa, ale väčšiu škodu nenarobili, ale na druhej strane pre nás to bol zásah prozreteľnosti, pretože sme sa zbavili mladých fanatických SSákov s ktorými by sme predsa len museli bojovať proti spojencom .

Po zbehnutí do doliny sme zisťovali, či niekto z našich nechýba alebo nie je zranený. Až na dve bedne munície do guľometov, ktoré sa pri teh rýchlosti kamarátom stratili sme boli všetci v poriadku a po dlhom čase aj usmiati  dokonca rozrehotaní, pretože takýto kúsok sa tak často nevidí, keď vydrbete s nemeckou vojenskou elitou, teda SS, ktorí sa už niekde tešili z našich neplánovaných posíl .