Zabi, a nedaj sa zabiť / 31. ...iba sme chceli prežiť /

Život v tej dobe sa s nikým nemaznal a s nami ani nehovoriac.  Ráno sme ešte prekutali celý zrub a našli celý bok slaniny, časť údenej šunky a niekoľko klobás . Takže raňajky celkom ušli . Nik z našich nočný incident ani slovíčkom nespomenul. Všetci sme jednoducho na túto strašnú noc chceli čo najskôr zabudnúť . Okolie zrubu bolo tak zafúkané snehom a zem zmrznutá, že sme sa ani nepokúšali zabitých vojakov pochovať . Ráno mohla byť teplota okolo -10°C a fakticky zem ešte ani od minulého roku nerozmrzla. Toto bola jedná z najkrutejších zím za posledné desaťročie .

Asi takto sme boli vystrojení pri našom poslednom ťažení v Alpách v apríly 1945 / bundesarchiv /

Po porade sme sa rozhodli vrátiť na pôvodnú trasu, i keď v tomto momente sme vôbec nevedeli kde sa nachádzame . Jednoducho budeme sa držať juhu, čo by nás malo doviesť na cestu z ktorej sme odbočili . Predstava bola, ale horšia už bola skutočnosť .

Modlili sme sa  aby nás ďalšie patroly minuli, ale bolo to iba zbožné prianie. Aj keď bol terén ťažký predsa len sme videli alpských strelcov, ale bolo to v inej doline a oni nemali možnosť zbadať náš pohyb, ktorý bol v opačnom smere .

V priebehu asi 6 hodín sme sa dostali k veľkému plesu, ktoré mohlo byť v nadmorskej výške niečo okolo 1800 m, ale postupne sme zostupovali do nižšej a nižšej  nadmorskej výšky, až sme sa dostali na pôvodnú trasu s tým, že sme si zašli asi pätnásť kilometrov .

Ak sa niečo  nezmení striktne sa jej budeme držať aj napriek tomu, že nás asi postupne dovedie na stanovené miesto, ktoré bolo dané v rozkaze. Nie, nezmenili sme názor, že nebudeme bojovať po boku Nemcov, ale nechcelo sa nám zložiť kosti v týchto veľhorách nepremyslenými presunmi. Ak bude možnosť našim cieľom je dočkať sa konca vojny bez následkov, ale s tým, že sa o našu existenciu, ak bude nutné aj pobijeme .

Nachádzali sme sa v prekrásnom kraji a z rozhovorov s miestnymi sme sa dozvedeli, že sme už v Tirolských Alpách . Obyvatelia v tejto časti Alp boli zvyknutí na tvrdý život, nik im tu nič nedaroval a počas vojny to bolo ešte horšie, i keď patriotmi boli na pohľadanie. V každej dedine na úrade starostu visela vlajka s hákovým krížom, dokonca aj na samotách, kde väčšinou žili iba ženy, postarší muži a vojnoví invalidi boli ovešané nemeckými štátnymi znakmi .

Všetci s ktorými sme sa rozprávali si veľmi vážili, čo robíme pre ich vlasť hlavne ak videli, že sme iba chlapci a možno aj náš nízky vek zavážil, že nikdy neotáľali s potravinovou pomocou . My vidiac, že je to pre nás výhodné sme ich nechávali v tom, že sme mladí hrdinovia, ktorí chcú brániť Nemecko a teda aj Tirolsko pred postupujúcim nepriateľom .

A tak plnili sa naše ruksaky všetkými dobrotami tohto kraja od čerstvého chleba cez tvrdé zrelé syry až po údenú šunku, karé, klobásy a slaninu, s bohatou nádielkou cesnaku, cibule, zemiakov. Vždy po takomto stretnutí sme mali snahu najesť sa teplého jedla, čím sme naše potraviny ako tak šetrili na horšie časy .

Už si ani nespomínam na koľký deň po snehovej búrke, keď sme prespávali kde sa dalo a hlavne oddiaľovali príchod na určené miesto sústredenia, sme opätovne natrafili na zosilnenú patrolu SS o počte dvanásť mužov, ktorého veliteľ mal snahu nám dokázať, že sa vyhýbame povinnostiam a úmyselne blúdime po horách .

Nuž nebol ďaleko od pravdy, ale dokázať nám to v žiadnom prípade nemohol hlavne ak sme sa všetci tvárili, že nemecky rozumieme iba minimálne, keď sme namiesto nemčiny použili maďarsko - nemecky skomolený jazyk s prídavkom jazyka u nás žijúcich Nemcov, čím sme dôstojníka SS pomýlili nadobro, až nakoniec rezignoval, poslal nás do čerta, hodil rukou a nechal nás na pokoji .

Podľa mapy sme mali do cieľa našej cesty necelých päťdesiat kilometrov, čo nás prinútilo zasa zmeniť trasu a otočiť sa na severozápad .