Zabi, a nedaj sa zabiť /29./

Mať šestnásť koncom tejto hnusnej vojny a ešte k tomu byť v uniforme Wehrmachtu a vyzbrojený ako keď sa zrovna presúvate na frontovú líniu, nebola bohvie aká výhra .   A keď je toto všetko umocnené skutočnosťou, že táto vojna nie je moja, že nie som Nemec, že nás pod bodákmi nyilasi násilne transportom odsunuli z Československa do Nemecka, kde nás umyli, obliekli, vystrojili, na krk zavesili aluminien marke, dali pero a my sme museli podpísať prísahu, začlenili do obranného postavenia 7.armády a teraz sa presúvame do nových obranných pozícii niekde v Alpách. Tak toto pre šestnásťročného chlapca v apríly 1945 nebola najlepšia životná situácia .

vojaci deti v obranných pozíciach v 1945 roku

Doposiaľ najlepšie bolo počas nášho pôsobenia v trojuholníku Ingolstadt, Pfaffenhofen, Regensburg, i keď práve tu sme po prvýkrát boli svedkami útoku Thunderboltov na autokolónu . Ale rozdiel leteckých útokov bol najmä v tom, že takéto nálety boli skôr zriedkavé, ako pravidelné, i keď Američania dali jasne najavo : Od dnes Nemčurikovia  nemáte istotu nikde v Nemecku .

Ale naše pôsobenie v Bavorsku bolo iba krátkou odyseou pohody, kedy sme sa pripravovali hlavne na účasť v obrannom postavení 7.armády a dokonca bola nám preukázaná česť byť súčasťou nedobytnej Alpskej pevnosti, načo sme my Maďari z Československa z vysoka prdeli.

Celý Wehrmacht, celú nemecká armádu a začlenenie do alpského obranného systému máme u našich zadkov. Našou hlavnou úlohou je urobiť všetko preto aby sme v zdraví prežili, a keď bude nutné budeme zabíjať a je to jedno na ktorej strane, tak aby nezabili nikoho z nás .

Boli sme tak mladí a mali tak obrovský elán žiť a prežiť toto všetko v zdraví, že keby vtedy stáli proti nám svety, pobijeme sa a zvíťazíme.

A že sme dnes v Alpách, s tým nik z nás nerátal, veď aj rozkaz prišiel mimoriadne a zatiaľ, čo sa obranná pozícia na rieke Rýn posilňovala, my sme boli odsunutí do Alp.

Je ale pravdou, že mali sme tam pôsobiť ako spojárska a v žiadnom prípade nie bojová jednotka. Ale otázka by mohla byť postavená aj takto : Čo by sme tak v tých horách spájali? Naťahovali telefónne linky medzi dolinami ?

Možnože mali Nemci v pláne niečo iné. Ale čo už mohlo byť niečo iné, ako so zbraňou v ruke hájiť záujmy Nemecka. Všetko nasvedčovalo tomu, že sme boli obetovaní, čo inak jasným dôkazom bola aj dezercia nášho veliteľa .

To čo sme doposiaľ videli, najmä presuny nemeckých jednotiek, boli všetko chlapci od pätnásť do osemnásť rokov a väčšinou príslušníci SS .  A už len rozkaz nášho majora, že sa máme vyzbrojiť guľometmi  bol až príliš priehľadný a jeho dezercia len dodala udalostiam váhu. Tiež veľmi dobre vedel, že koniec vojny je na dosah a jemu sa nechcelo zomrieť za stratenú vec .

Naša zmena trasy presunu nebola veľmi šťastná, pretože jednak sme sa stále posúvali do vyššej nadmorskej výšky, kde miestami boli až dva metre snehu, čo spôsobovalo problémy nielen v chôdzi, ale najmä uberalo na silách a taktiež sme už boli mimo pásma lesa a teda v prípade leteckého útoku amíkov sme boli ako na strelnici, i keď sme boli maskovaní na bielo, čo nás ešte donútil vystrojiť sa náš bývalý veliteľ, no neboli sme neprehľadní a nakoniec sme asi po 12 kilometroch museli konštatovať, že sme zablúdili.

Postáli sme uprostred obrovskej horskej lúky podľa mapy to mohlo byť v nadmorskej výške okolo dvoch tisíc metrov a našu polohu sme iba odhadovali. Nakoniec po porade padlo rozhodnutie, že sa nebudeme ďalej terigať smerom vyššie a vyššie a zídeme do nižších polôh k čomu nás donútilo aj zhoršujúce sa počasie . Počasie  bolo tak zlé, že sa už jednalo iba o minúty, dostať sa z týchto horských pláni do bezpečia horských búd a senníkov. Chodník vyšliapaný šesťdesiatimi nohami sa až zázračne rýchlo strácal a postupne sa počasie tak zhoršilo, že sme sa navzájom pospájali našimi opaskami, aby sa nik nestratil.

Tento pochod smrti bielou smršťou trval viac ako tri a pol hodiny, ale nakoniec ako všetko doposiaľ, aj teraz tento prírodny živel sa nám podarilo poraziť, keď z posledných síl nás na úrovni lesa čakala horská búda. Pravdu povediac tentokrát sme už vôbec nevedeli, aká je naša pozícia .

Ale  prekvapeniam nebol koniec.